_______________________________________

JASLIČKOVÁ POBOŽNOSŤ

_______________________________________

P R A V É    S V E T L O

„Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka,

prišlo na svet.

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“

Jn 1,9.14a

Keď Sv.Augustín premýšľal nad tajomstvom narodenia Ježiša Krista, položil si otázku : „Cur Deus homo ?“ – Prečo Boh sa stal človekom ? A odpoveď je veľmi hlboká : „Deus factum est homo, ut homo fieret deus“ – Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom.

Blahoslavený Ján Pavol II. V encyklike Redemptor hominis ( Vykupiteľ človeka ) napísal : „Vykupiteľ sveta je ten, ktorý prenikol jediným a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho srdca“.

V čase Vianoc  my stojíme pred jasľami a pozeráme do tváre Pravdy, Ježiša Krista. Pri jasliach si uvedomujeme, že tu niet času ani miesta, aby sme sa sami klamali, či klamali iných za nejakou maskou, úsmevom klauna, slovom či iným gestom.  Pri jasliach je čas, aby sme sa Pravde, Ježišovi, pozreli do tváre.

Vianočné koledy, ktoré sú živé a aktuálne, vytvorili hlboko veriaci ľudia vo svojich srdciach a mysliach. Bolo by málo, keby čas Vianoc bol pre nás iba spevom kolied, hoci ich slova hovoria o tajomstve Božej lásky. Radosť, ktorú nám zvestovali anjeli vo svätú noc, nestačí si len  vypočuť , citovo prežiť. Veď tu nejde o mytologické bájky, ide tu o udalosť, ktorá sa stala vo vyhradenom historickom období. Ide tu o Boha, ktorý prišiel v osobe dieťaťa v mestečku Betlehem na svet. Toto dieťa v jasliach, v maštaľke, je Spasiteľ. Jeho narodenie je radostnou zvesťou, ktorá patrí celému ľudstvu. On sa narodil pre nás a prináša nám zmierenie so svojim Otcom, pokoj a lásku do našich sŕdc.

Predpovedaný Emanuel, Boh s nami, dieťa Ježiš chce byť naším bratom. Však, ale „bol na svete, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho a vlastní ho neprijali.“ Boh, ktorý vie o človeku všetko, prišiel na svet, aby nás naučil, ako máme ľudský žiť. Prišiel, aby priniesol dôstojnosť pre každého človeka, naše dobro a večné šťastie. Hriech Adama a Evy zatvoril nebo pre človeka. Ježiš nám prišiel nebo otvoriť. Chce od nás len to, aby sme Ho prijali.

Už v Starom zákone Boh posielal prorokov k židovskému národu, aby tento národ si udržal pravú vieru v jediného Boha, a neprestáva nám ich posielať aj dnes, najmä cez Cirkev. Na nás sa plnia slová : „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“. Tieto slová mali by zarezonovať v nás a priviesť nás skrze Vianoc k zmene života.

_______________________________________

Sv. Mikuláš v Kvačianskom kostole.

Zobraz celý fotoalbum

_______________________________________

Pozvanie na RORÁTY

Možno  pre niektorých úplne neznáme slovo roráty, pre iných nosí v sebe čaro adventu. Sú to spevy a ranné sv. omše, cez ktoré sa pripravujeme na narodenie nášho Pána.

Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska „Rorate coeli de super…“, čo v preklade znamená „Roste nebesia z výsosti…“

Rorátne sv. omše sa pri svetlách sviečok slávili každý deň adventu okrem nedele a prikázaného sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra.

Na roráty chodili celé rodiny. Ľudia vstávali za tmy, poobliekali sa do teplých šiat, lebo vonku už bola zima, a často brodiac sa snehom smerovali do kostola. Niesli si so sebou lampáše so sviečkami, pretože vnútro kostola mohlo osvetľovať len takéto svetlo. Okná  chrámu už bývali rozsvietené a hoci bolo iba šesť hodín ráno, boli kostoly plné ľudí všetkých vekových kategórií. Nechýbali ani deti, ktoré by možno rady sladko spali, ale dospelí ich brávali so sebou.

Pri rorátnej omši pribúdanie svetla, ktoré pri svitaní prenikalo do kostola, symbolizovalo približovanie druhého príchodu Krista.

Aj tento rok sa v našej farnosti vo farskom kostole Sv. Kataríny Alexandrijskej budú konať rorátne  sv. omše o 06.00h. ráno:

17.12. Sobota – féria                      06.00

19.12. Pondelok – féria                06.00

20.12. Utorok – féria                    06.00

21.12. Streda – féria                      06.00

22.12. Štvrtok – féria                    06.00

23.12. Piatok – féria                      06.00

V minulosti bol veľmi rozšírený zvyk sláviť roráty – čiže sv. omšu pred svitaním. Sv. omšou „Rorate“ Cirkev obnovuje v nás túžbu, s ktorou praotcovia očakávali príchod Vykupiteľa“. Sv. omša sa koná k úcte Panny Márie, zároveň prosíme Nebeského Otca, aby príchod Ježiša Krista na svet prospel našim dušiam, ako prospieva zemským plodinám tichý dážď alebo rosa. V našej farnosti počas adventu rorátne sv. omše budú ranné, slávené za tmy bez elektrického svetla o 06.00hod. Treba si do kostola priniesť sviečku, najlepšie kahanec, aby nestekal vosk. Rorátna svätá omša bude vždy začínať úvodnou piesňou Roráte caéli (Roste nebesia z výsosti) a po modlitbe po prijímaní zaspievame Magnifikat.

_______________________________________

Oznam pre deti.

6. decembra (utorok) o 17.00 hodine  prídem do kostola sv. Kataríny Alexandrijskej v Kvačanoch.

Rád sa s Vami stretnem a možno Vám aj niečo prinesiem.

Teším sa, Váš sv. Mikuláš.

_______________________________________

Svätá Katarína, patrónka nášho chrámu, oroduj za nás”. Odpust dňa 26.11.2011 pod vedením Vdp. Mgr. Ladislava Hostinského

Zobraz celý fotoalbum

_______________________________________

A D V E N T

Advent – príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

Prvou adventnou nedeľou sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami – tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Prvú zo štyroch adventných sviečok na tradičnom adventnom venci treba zapáliť v nedeľu 27. novembra. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ.

Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové.

Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka. V katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahŕňalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí. V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super …“ („Roste nebesia z výsosti …“).

VÝZNAM ADVENTU

Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod.

HISTÓRIA ADVENTNÉHO VENCA

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, kto je očakávaný a prichádza zároveň ako víťaz, kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).

Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti pod jeho opaterou boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami – 20 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

_______________________________________

Svätá Katarína Alexandrijská-patrónka nášho chrámu

Dňom úcty je 25. november

* koncom 3. storočia v Alexandrii, Egypt

† medzi rokmi 311-313 v Alexandrii.

Životopisné údaje o sv. Kataríne sa nám zachovali len v podobe legiend. Podľa nich sa Katarína – dcéra kráľa Kosta – narodila v egyptskej Alexandrii. Bola neobyčajne krásna a vysoko vzdelaná. Významným zlomom v jej živote bolo stretnutie s pustovníkom, ktorý jej rozprával o Ježišovi Kristovi. Z jeho rozprávania pochopila, že jej symbolickým ženíchom bude Ježiš Kristus a nie syn cisára Maximina, s ktorým ju tajne zasnúbila jej matka bez Kataríninho vedomia.

Onedlho po Kataríninom krste sa v Alexandrii slávila obeta ku cti pohanských modiel. Aj Katarínu vyzvali, aby sa na tejto obete zúčastnila, tá tam však šla iba preto, aby vysvetlila cisárovi Maximinovi, že pohanskí bohovia sú modly. Mimoriadnou výrečnosťou sa jej podarilo dostať cisára do úzkych a následne obrátiť na kresťanstvo 50 najlepších filozofov, ktorí ju mali pôvodne usvedčiť z omylov. Zúriaci cisár Maximinus dal všetkých upáliť na hranici. Katarínu zajali a vrhli do žalára. Podstúpila kruté mučenie, bola bičovaná, lámaná na kolese obitom klincami, ktoré sa však polámalo (preto sa často znázorňuje so zlomeným kolesom) a dlhé dni ponechaná bez potravy. Vždy sa však zázračne uzdravila.Cisár Maximinus, zdesený jej zázrakmi, ju dal napokon sťať mečom, s ktorým sa sv. Katarína tiež zvykne zobrazovať. Jej pozostatky boli podľa legendy zázračne prenesené na horu Sinaj, kde sú dodnes uložené v kláštore sv. Kataríny.

Sv. Katarína bola uctievaná predovšetkým v stredoveku a je patrónkou dievčat, panien a manželiek; učiteľov, študentov a žiakov; teológov, filozofov a rečníkov; univerzít, knižníc a nemocníc a všetkých povolaní majúcich do  činenia s kolesom alebo nožom – napr. kolárov, hrnčiarov, mlynárov, šičiek, kníhtlačiarov, obuvníkov.

Konkrétne pre našu farnosť má 25. november obzvlášť osobitý význam, a to z dôvodu, že svätá Katarína Alexandrijská je patrónkou nášho chrámu a celej našej farnosti. To znamená, že drží nad nami svoju ochrannú ruku a je našou orodovnicou v nebi, na základe čoho sa k nej neustále obraciame s prosbou: „Svätá Katarína, patrónka nášho chrámu, oroduj za nás.“ V nadväznosti na túto skutočnosť je preto teda našou kresťanskou povinnosťou osobitne si  uctiť túto mučenicu, a to obzvlášť v tento deň, ktorý je zasvätený jej pamiatke, a tým zdôrazniť a vyzdvihnúť príkladnosť kresťanského života tejto významnej osobnosti kresťanských dejín.

Litánie ku sv. Kataríne:

Kyrie eleison. Christe eleison. Kyrie eleison.

Kriste, uslyš nás.

Kriste, vyslyš nás.

Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami.

Syn, Vykupiteľ sveta, Bože,

Duch Svätý,  Bože,

Svätá Trojica,  jeden Boh,

Svätá Mária,  oroduj za nás.

Svätá Katarína,  patrónka železničiarov,

Svätá Katarína,  panna a mučenica,

Svätá Katarína,  nevesta Kristova,

Svätá Katarína,  naplnená darmi Ducha Svätého,

Svätá Katarína,  vzor cnosti čistoty,

Svätá Katarína,  planúca horlivosťou v obracaní pohanov na svätú vieru,

Svätá Katarína,  útočisko prebývajúcich v temnotách,

Svätá Katarína,  patrónka študujúcej mládeže,

Svätá Katarína,  sprievodkyňa zaslepených omylmi pri ich návrate na cestu pravdy,

Svätá Katarína,  obracajúca na Kristovu vieru cisárovnú i alexandrijských filozofov rozprávajúcich s tebou o viere,

Svätá Katarína,  nezastrašená krutým mučením,

Svätá Katarína,  pochovaná na hore Sinaj,

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj sa nad nami, Pane.

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš nás, Pane.

Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami.

Oroduj za nás, svätá panna a mučenica Katarína.

Aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.

Modlime sa.

Bože, ty prejavuješ svoju moc v ľudskej slabosti, od teba dostala

svätá Katarína silu zniesť mučeníctvo, daj nech všetkým, ktorí

sa radujú z jej chvály, vyprosí milosť prekonania pokušení. Skrze

Krista, nášho Pána.

Amen.

Pozývame Vás na:

Slávnostnú odpustovú svätú omšu – v kostole v Kvačanoch

sobota 26.11.2011 o 10.00 hod.

_______________________________________

20. novembra 2011- Nedeľa Krista Kráľa

Cirkevný rok sa v katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa, ktorá v tomto roku prináleží na 20.novembra. Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou cirkevného roka. Ďalšia nedeľa už bude prvou adventnou a začne sa ňou nový cirkevný rok. Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius Xl. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Po prvý raz sa nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roka 1925 ako svedectvo lásky Cirkvi voči svojmu božskému Ženíchovi, preto bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa. Modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola a je obdarená úplnými odpustkami. Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol tento sviatok povýšený na slávnosť – najvyšší stupeň slávenia a bol preložený na poslednú, tridsiatu štvrtú tzv. “cezročnú” nedeľu v roku. Liturgický rok sa začína adventom – prípravou na slávnosť Narodenia Pána – a končí sa oslavou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť. Biblický základ slávnosti Krista Kráľa je v Modlitbe Pána – “príď kráľovstvo Tvoje…” Navyše, hlavným dôvodom Ježišovho ukrižovania bol titul “židovský kráľ’. V štvrtom evanjeliu Ježiš priznáva, že je kráľ, ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, a že sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravdy. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša vyobrazovaný so žezlom v ruke, zväčša v podobe kríža. Nielen kríž, ale už samotné slovo žezlo, vyjadruje službu. Grécky výraz skeptron pochádza totiž zo slovesa skeptesthai, čiže podopierať, pomáhať. Kristus Kráľ nevlastní žezlo pyšnej moci, ktorou druhých zráža a ponižuje, ale žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha. Druhý význam termínu skeptron je palica pútnika alebo pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier predpovedaný prorokom Ezechielom hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. Ježiš ako pútnik neustále kráča k tým, čo ho potrebujú.

_______________________________________

1. november SVIATOK VŠETKÝCH SVÄTÝCH

Úcta jednotlivých svätých môže zachytiť iba ich obmedzený počet. Aby sme však nejakým spôsobom mohli prejaviť živé spoločenstvo s nespočítateľným zástupom zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, ktorí stoja pred trónom a Baránkom (porov. Zjv 7, 9), Cirkev zaradila do svojho liturgického kalendára sviatok Všetkých svätých.

Už v Starom zákone Jahve oznamoval vyvolenému ľudu: “Budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom” (Ex 19, 6). Preto aj v Novom zákone sa členovia Božieho ľudu nazývali svätými. V spisoch Nového zákona sa na mnohých miestach stretáme s označením “svätý”, ktoré sa vzťahuje na príslušníkov Kristovej Cirkvi. Pravidelne ich takto nazýva apoštol Pavol vo svojich listoch: “Všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým” (Rim l, 7); “Pavol… Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým…” (1 Kor l, 1n) “Pavol… Božej cirkvi v Korinte aj všetkým svätým v celom Achájsku…” (2 Kor 1, 1) “Pavol… svätým v Efeze a veriacim v Kristovi Ježišovi…” (Ef 1, 1) “Pavol a Timotej … všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, čo sú vo Filipách…” (Flp 1, 1) “Pavol … tým svätým a veriacim bratom v Kristovi, čo sú v Kolosách…” (Kol 1, 1) a na iných miestach.

Neskôr, keď sa Cirkev stala masovým spoločenstvom, v ktorom sa na istých členov ťažko dal uplatniť titul “svätý”, sa tento názov používal iba na tých veriacich, ktorých Cirkev uznala za takých. Predovšetkým to bolimučeníci, ktorí svoje spojenie s Kristom a vernosť k nemu dosvedčili vlastnou krvou. Neskôr Cirkev priznávala titul svätých aj tým veriacim, ktorí žili evanjeliové ideály v hrdinskom stupni, najmä keď Boh mimoriadnymi znameniami (zázrakmi) potvrdil osobitné omilostnenie týchto členov Božieho ľudu.

Už od prvých čias kresťanstva sa vyskytovali diskusie o tom, či je takáto úcta mučeníkov a neskôr iných svätých správna a či nezatieňuje úctu k Ježišovi Kristovi. Ako odpoveď na túto otázku sa v spise o mučeníctve sv. Polykarpa (zomrel okolo r. 156) hovorí: “Kristovi sa klaniame, lebo je Boží Syn. Mučeníkov však odôvodnene milujeme ako Pánových učeníkov a nasledovníkov pre ich nedostižnú vernosť svojmu Kráľovi a Učiteľovi.”

Vo 4. storočí sa vo východnej Cirkvi slávil už spoločný sviatok mučeníkov a za čias sv. Jána Zlatoústeho (+407) bol v liturgickom kalendári aj sviatok všetkých svätých, ktorý pripadal na 1. nedeľu po Sv. Duchu. Do liturgie západnej Cirkvi prenikol tento sviatok v 7. storočí. O jeho konečnú úpravu a slávenie v deň 1. novembra sa zaslúžil známy stredoveký liturgista a teológ Alkuin (730-804) spolu so salzburským arcibiskupom Arnom. V druhej polovici 9. storočia sa tento sviatok rozšíril na celú Cirkev.

Ako hovoria texty sviatočnej bohoslužby sviatkom všetkých svätých oslavujeme Boha ako prameň všetkej svätosti. V tento sviatok si pripomíname nebeský Jeruzalem, Božie sväté mesto, kde spieva na Božiu chválu zástup našich svätých bratov a sestier. Oni sú nám vzorom na pozemskej púti, sprievodcami k večnému cieľu a z Božej milosti aj pomocníkmi v našej slabosti.

Svoju pozornosť obraciame k svätým, lebo sú živými svedkami Božej milosti a hrdinskými svedkami Ježiša Krista, ktorého vo svojom živote verne nasledovali. Svätí sú živým dôkazom skutočnosti, že Boh neopustil svet, ba že je nám blízko a že jeho milosť môže urobiť veľké veci v slabých a nedokonalých ľuďoch. V rámci spoločenstva svätých sa utiekame k svätým ako k Božím a našim priateľom, ktorých modlitby vystupujú pred Boha a sú mu milé (porov. Zjv 8/ 3n).

_______________________________________

2.november SPOMIENKA NA VŠETKÝCH VERNÝCH ZOSNULÝCH

Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba.

Dňa 2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. Tam si totiž nemôžu sami pomôcť. Pomáhať im môžeme svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch 1.-8. novembra pre nich získať. Tieto duše síce majú odpustené hriechy, no v očistci si musia odpykať následky za hriechy, teda tresty. Očistec je podobný pekelným mukám, no existuje v ňom na rozdiel od pekla radostná nádej, že po odtrpení všetkých trestov s istotou nasledujú nebeské radosti. Duše trpiace v očistci označujeme ako Cirkev trpiacu.

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46). Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu – zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12,58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12,31-32). Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. (1 Kor 3,13-15). Podľa výkladu sv. Ambróza treba chápať tieto slová v tom zmysle, že po smrti bude ešte možnosť očistenia od trestov za zlé činy človeka.

Očistec je miesto alebo stav očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu. Každý spáchaný hriech má totiž následok – trest, ktorý si musíme odtrpieť. Podľa sv. Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami. Okrem toho sa hovorí v teológii aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí. Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov. V čase od 1.-8. novembra môžeme tieto odpustky získať výlučne pre duše v očistci. Ak ich niektorá duša na náš príhovor získa, ide rovno do neba.

Pôvod spomienky na zosnulých siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Cluny sv. Odilo nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, aby sa po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa vyzváňalo na zvonoch a modlilo sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná sv. omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín. Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.

_______________________________________

Menný zoznam dobrodincov, ktorí prispeli milodarmi na Reštaurovanie hlavného oltára kostola sv. Kataríny v Kvačanoch ku dňu 23.10.2011

_______________________________________

Prečo by kresťania nemali oslavovať Halloween

Blíži sa sviatok všetkých svätých a aj jemu predchádzajúci sviatok Halloween. Mnoho ľudí považuje účasť na Haloween party za úplne nevinnú zábavu. Avšak história a význam tohto sviatku svedčia o opaku.

Význam

Haloween je slovo prevzaté z anglického výrazu Hallows Eve Day, čo doslova znamená predvečer všetkých svätých.

Výročie

Halloween je ezoterickým výročím (ezoterizmus je realizovanie moci na niekom inom okultným spôsobom). A ezoterický svet ho definuje takto: „najmagickejší deň roka, je novým rokom celého ezoterického sveta.“ A tiež: „ je to najdôležitejší sviatok roka pre všetkých nasledovateľov Satana.“

Legenda

Stará írska legenda rozpráva istom Jackovi, zlom kováčovi, prevrátenom a skúpom, ktorý jednej noci na všetkých svätých po enormnom pití vína dostal smrteľný zásah na pečeň. Diabol bol prinútený splniť mu niektoré jeho želania, medzi ktorými je aj to, aby ho nechal pri živote, a došlo až k zmluve, že sa zriekne svojej duše v prospech hriechu. Jack, neuvedomujúc si dôsledky svojej choroby, zomrel o rok neskôr. Omietnutý v raji, Jack nenachádza miesto ani v pekle, z dôvodu zmluvy uzatvorenej s diablom. Na spôsob nejakého rítu úbožiak poreže repu a do jej vnútra vloží jeden žeravý uhlík z tohto miesta večného zatratenia. S týmto lampášom sa Jack, prízrak, vráti do sveta živých.

Tradícia

Íri postihnutí morom migrovali okolo r. 1950 do Ameriky. Pristáli v novej zemi a našli obrovské množstvo tekvíc , ktoré boli, na rozdiel od malej a úbohej repy, oveľa väčšie a dostatočne veľké na to, aby boli vyrezávané a zbavené dužiny. A tak tekvice nahradili repu a stali sa lampášom Jacka. Používajú sa v noci na Všetkých svätých, pretože sa predpokladá, že nepokojné duše mŕtvych, ktoré sa pokúšajú, tak ako Jack, vrátiť domov, sa budú držať ďaleko.

Deti dnes sa preobliekajú za nekľudných duchov, ktorí nenachádzajú “pokoj“ ani v pekle ani v nebi a navštevujú rodiny vedení tekvicovým lampášom a dostávajú sladkosti výmenou za ich “náklonnosť“. Trick-or-treat, je používané pre “sladkosť alebo žartík“. “Trick-or-treat“ doslovne znamená “biliard alebo zábava“, “úskok, alebo pôžitok“, ale má to svoj pôvod v “prekliatie alebo obeta“.

Historické fakty

Pochmúrna legenda o Jackovi ukrytá v historických faktoch je pripomínanie si pamätného dátumu. Niekoľko storočí pre Ježišom Kristom mala jedna tajná sekta pod svojou vládou keltský svet. Každý rok 31. októbra slávila na pamiatku svojich pohanských božstiev festival smrti. Starší sekty chodili z domu do domu pýtať obety pre ich boha a stávalo sa aj to, že požadovali ľudské obete. V prípade odmietnutia prorokovali smrť nad tým – ktorým domom. Odtiaľto sa zrodil trick or treat.

Úvahy o …

… legende: táto je založená na klamstve, že skazený človek môže byť prešibanejší ako diabol a že brány pekla sa pred niekým uzavrú. Okrem toho sa dej rozvíja podľa satanských praktík: žiadať od Satana vyplnenie požiadaviek, uzavrieť zmluvu s diablom, satanské poslanie zjaviť sa ľuďom, ezoterický rítus.

… tradícii: úkaz Halloween – v tradícii, kostýmoch a v obchode je to zmiešanie rituálov a čarodejníckych praktík, ktoré ľudia robia, či si to uvedomujú, alebo nie.

… dejinách: dejiny nám ukazujú, že pod Halloweenom sa skrývali satanské rituály a obete. Vieme, že v našich dňoch satanisti praktizujú počas tejto noci ľudské obety.

Pozor: Halloween je ezoterimus

Myslím si, že slová ktoré vyhlasujeme, gestá ktoré robíme, pohľady, ktoré “hádžeme“, nie sú neutrálne, ale znamenajú istú duchovnú realitu. Preto si dajme pozor aké je pozadie a pôvod toho, čo hovoríme a konáme. Zbadajme sa a nepriľnime k ezoterickému svetu skrze masové rituály, ktoré sú nám ponúkané. Niektoré skupinové tance sú počiatkami satanistických rituálov.

Ak máte deti, dávajte pozor na to, aby si neprivykli, alebo ešte horšie, nenaučili sa na okultizmus. Isté veršovačky, ktoré sa musia deti naučiť, sú vzývanie ducha smrti.

Ak ste obchodníci a predavači majte odvahu povedať nie podporovaniu tovarov, ktoré pod rúškom karnevalu napĺňajú a utvárajú ezoterickú mentalitu. Mnohé produkty predávané ako spotrebný tovar sú amulety, alebo ich reprodukcia, používané pri čarodejníckych praktikách.

Kresťania nenechajme sa vyviesť z pravdy zdanlivými tradíciami a spôsobmi, ale držme sa víťazstva, ktoré premohlo svet, držme sa našej viery (porov. 1 Jn 5,4). Nezabudnime, že otrasné následky ezoterickej nákazy nie sú okamžité, bezprostredné, ale prejavia sa s odstupom rokov ako depresie, krízy, násilia. Písmo svedčí jasne: Hovorím vám ako rozumným. Posúďte sami, čo hovorím: Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe. Pozrite na Izrael podľa tela: nemajú azda tí, čo jedia obety, účasť na oltári? Čo tým chcem povedať? Že mäso obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov. Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov. Alebo chceme dráždiť Pána? Sme azda silnejší ako on? “Slobodno všetko.” Ale nie všetko osoží. “Slobodno všetko.” Ale nie všetko buduje (1 Kor 10, 15 – 23). Namiesto návštevy Halloween party odporúčam účasť na vigílnej sv. omši zo Sviatku všetkých svätých.

Použitý materiál: Vietor – mesačník Koinonie Ján Krstiteľ č. 11/2004

_______________________________________

P o k r a č o v a n i e  o  r u ž e n c i.

Prečo ruženec?

Dnes sme svedkami veľkej módy meditačných techník rôznych filozofických, náboženských a žiaľ i okultných smerov.Snažia sa u nás udomácniť a zaujať miesto v myslení, spôsobe životného štýlu, nazerania na Boha, praktizovaní náboženského života. Ujímajú sa veľmi ľahko, lebo i dnešný človek prirodzene túži po nadprirodzenom. No často sú to smery, ktoré priamo alebo nepriamo útočia na Rímsko-katolícku cirkev. Modlitba Svätého ruženca je vzácna perla meditatívnej modlitby katolíckej cirkvi. Tak je len na nás, či si naberieme z jej hlbokej studnice darov.

Prísľub Panny Márie pre tých, čo sa budú modliť ruženec:

1. Všetkým, ktorí sa budú zbožne modliť môj ruženec, sľubujem svoju zvláštnu ochranu a hojnosť milostí.

2. Tí, ktorí v modlitbe ruženca vytrvajú, dostanú zvláštnu milosť.

3. Ruženec bude mocnou ochranou proti peklu, zničí zlo, zbaví svet hriechu a zaženie blud.

4. Ruženec rozhojní čnosť a obsiahne pre duše hojné Božie milosrdenstvo. Odvráti srdcia ľudí od lásky k svetu a jeho márností a pozdvihne ich k túžbe po večných veciach. Tie duše sa posvätia týmto prostriedkom.

5. Tí, čo sa mi odovzdajú cez ruženec, nezahynú.

6. Toho, kto bude zbožne recitovať môj ruženec, uvažujúc nad tajomstvami, nikdy nepremôže nešťastie, nezažije Boží hnev a nezomrie náhlou smrťou. Hriešnik sa obráti, vytrvá v milosti a zaslúži si večný život.

7. Kto sa zasvätí môjmu ružencu, nezomrie bez sviatostí Cirkvi.

8. Tí, čo budú verne recitovať môj ruženec, budú počas svojho života a po smrti účastní Božieho svetla a plnosti jeho milostí, vlastných svätým.

9. Ihneď vyvediem z očistca duše zasvätené môjmu ružencu.

10. Deti môjho ruženca sa budú tešiť veľkej sláve v nebi.

11. Čo budeš žiadať prostredníctvom ruženca, dosiahneš.

12. Tým, ktorí budú šíriť môj ruženec, sľubujem pomoc vo všetkých ich potrebách.

13. Dosiahla som od svojho Syna, že všetci členovia Ružencového bratstva budú mať svojich orodovníkov v živote a v smrti, celý nebeský dvor.

14. Tí, ktorí sa zbožne modlia môj ruženec, sú moje milované deti, bratia a sestry Ježiša Krista.

15. Zasvätenie sa môjmu ružencu je zvláštne znamenie predurčenia.

Ružencové bratstvo

je združenie duchovne zjednotených veriacich formovaných dominikánskou spiritualitou, ktorí si osobitným spôsobom uctievajú Pannu Máriu a modlitbou posvätného ruženca vyprosujú pre seba, cirkev a svet potrebné dobrá. Cieľom každého člena RB je zároveň snaha o neustály pokrok v láske k Bohu a ľuďom, o neustále premieňanie modlitby na konkrétne skutky.

Členmi RB sa veriaci stávajú na základe slobodného rozhodnutia, keďže tým sa zaväzujú prijať na seba všetky práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v RB.

Ružencové bratstvo pozostáva z členov:

• Živého ruženca

• Svätého ruženca

• Večného ruženca

Členom RB môže byť pokrstený katolík, ktorý má minimálne 9 rokov (výnimka je možná), ktorý sa slobodne rozhodne, že na seba vezme práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v RB a pri vstupe do RB si vyberie jednu z foriem modlitby posvätného ruženca a stane sa tak členom Živého, Svätého alebo Večného ruženca. Nevylučuje sa, aby si vybral dve alebo všetky tri formy modlitby posvätného ruženca.

Ak členovi počas jeho členstva v RB už nevyhovuje forma modlitby, pre ktorú sa rozhodol, môže si zvoliť inú formu modlitby posvätného ruženca zo zostávajúcich dvoch foriem a rozhodnúť sa pre tú, ktorú vládze splniť, alebo požiada o uvoľnenie z RB.

Záväzky, ktoré člen na seba prevzal vstupom do Živého, Svätého alebo Večného ruženca sú jeho osobnými záväzkami, to znamená, že ich musí plniť sám, nemôže tieto záväzky za neho plniť iná osoba.

_______________________________________

Svätý ruženec

Dejiny ruženca:

Mesiac október je tradične zasvätený modlitbe ruženca. Málokto však vie, ako vlastne modlitba sv. ruženca vznikla. Taktiež by sme chceli upozorniť na význam modlitby ruženca.

A ako sa vlastne modlí ruženec?

Ruženec má v sebe nasledujúce prvky – neustála, opakovaná modlitba, rozjímanie, pripomenutie udalosti z dejín spásy. Dejiny ruženca sú dejinami týchto troch foriem modlitby, ktorých zložením vzniká ruženec.

Všetky tieto formy sú prítomné v Cirkvi od samého počiatku. Ježiš zotrvával na modlitbe celé noci a svojim učeníkom pripomína, že ich modlitba musí byť vytrvalá a neustála. Nemá to byť iba opakovanie formuliek a mnohé hovorenie ako u pohanov, ale duch má byť spojený s Bohom v detinskej dôvere.

Mária nás tiež učí modlitbe, keď si pripomína veľké Božie skutky a rozjíma o nich. Pripomenutie udalostí z dejín spásy a rozjímanie o nich, to je už začiatok ruženca.

Tieto formy modlitby sa v dejinách rôzne spájali. V mníšskych komunitách to bolo opakovanie niektorej vety z Písma, aby sa úplne vryli do srdca.

Už v prvých storočiach existencie Cirkvi mnísi recitovali žalmy. Bolo to jedným z pravidiel ich života. Keďže modlitba žalmov bola možná len tým, ktorí vedeli čítať, bolo treba nájsť spôsob modlitby pre negramotných bratov. Na tento účel sa použila modlitba Pána – Otče náš – bratia recitovali 150 krát túto modlitbu, čo korešpondovalo s počtom žalmov. Niekedy sa tiež modlili Zdravas’ Mária, ale bez druhej časti, ktorá bola pripojená neskôr. To už bol predchodca ruženca. Pri odpočítavaní modlitby sa používali malé kamienky. Neskôr boli nahradené guľôčkami.

Niekedy medzi modlitby Otčenáš a Zdravas vkladali meditácie o živote a utrpení Pána Ježiša.

Na prelome 12. a 13.storočia žil kňaz Dominic Guzman (1170-1221)n zakladateľ rehole dominikánov. Legenda hovorí, že Panna Mária sa mu zjavila vo sne. Dala mu reťaz s guľôčkami, na ktorej sa mala recitovať modlitba ruženca a povedala mu, že modlitba a meditácia nad životom jej syna porazí bludy a utrpenie. Aj keď táto legenda je veľmi milým príbehom, vznik ruženca je o čosi zložitejší a ruženec sa nemodlil tak, ako sa ho modlime teraz.

Zachovalo sa rozjímanie “pätnásť radostí Panny Márie”, ktoré zostavil cisterciátsky mních Štefan zo Salley okolo r.1236. Každé rozjímanie končí jedným Ave Maria.

Okolo r. 1300 cisterciátska mníška v Trevíre složila rozjímanie, kde už je spojené Ave Maria a meditácia o Kristovi. Sto Ave Maria a sto tajomstiev zo života Krista.

Začiatkom 15 st. Dominik z Pruska(+1439) a Adolf z Essenu(+1460) kartuziáni z Trevíru, predkladajú veriacim Mariánsky žaltár, kde sa nachádzalo 50 Zdravas Márií prepojených na úryvky z evanjelia. Nápad tohto kartuziána sa uchytil. V rôznych regiónoch vznikali adaptácie takéhoto Mariánskeho žaltára a počet urývkov z evanjelia dosahoval až 300.

Dominikán Alain de la Roche (lat. Alanus Rupe, 1428-1475) vydal jednotné vydanie tohto Mariánskeho žaltára, ktorý sa počas jeho života začal nazývať “Ruženec Preblahoslavenej Panny Márie”. Zjednotiť túto formu modlitby sa mu podarilo vďaka jeho kázaniu a ružencovým bratstvám, ktoré zakladal.

Ruženec zjednodušil v roku 1521 dominikán Alberto de Castello, ktorý vybral 15 úryvkov z evanjelia na meditáciu.

Konečná tradičná forma ruženca vznikla počas pontifikátu pápeža Pia V. (1566-1572), ktorý ho štandardizoval a uviedol pre celú Cirkev.

Neskôr boli vykonané už len dve úpravy v tejto modlitbe – v roku 1917 na základe mariánskych zjavení vo Fatime bola na záver desiatku pridaná modlitba “Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy…” a za pontifikátu Jána Pavla II. boli pridané desiatky ruženca svetla (ap. list Rosarium Virginis Mariae, r.2002).

Keď poznáme dejiny ruženca, môže nám to pomôcť dobre sa ho modliť. Máme rôzne ružence, niekedy sa nám dostane do rúk lístok so zaručene “najúčinnejším ružencom”, ktorý si Panna Mária “najviac želá”. Môžeme povedať, že najviac sa osvedčil ten obyčajný ruženec a ten nám učiteľský úrad aj Panna Mária pri svojich zjaveniach najviac doporučuje, to je ten “najúčinnejší ruženec”. .

Nech nám Panna Mária pomáha modliť sa ruženec tak, ako si to ona sama želá.

Význam modlitby ruženca

Modliť sa ruženec neznamená nič iné, ako hľadať spôsob, aby sme boli s Ježišom a Máriou. Ak rozjímame o tajomstvách ich života sme s nimi; keď prichádza radosť Vianoc i vážnosť obetovania v chráme, smútok, a krvavý pot na tvári, na chrbte rany od bičovania a od kríža, na hlave tŕňová koruna. Keď sme s nimi každodenne spojení na takýchto stretnutiach, tak budeme mať s nimi zaručenú radosť z víťazstva nad smrťou a hriechom. Máme zaistené dary Ducha Svätého a konečnú oslavu v nebi.

Preto modliť sa ruženec neznamená skryť sa niekde do kúta a žiť ďaleko od ľudí a života. Znamená to prispôsobovať sa cudzím i vlastným krížom a niesť ich tak, ako ich nosili Ježiš a Mária. Byť s nimi, to znamená mať aj trápenia a ťažkosti, a nikdy nebyť rozhorčený. Byť s nimi, to znamená prežiť aj opovrhnutia a sklamania, a nikdy nehľadať pomstu. Ísť s nimi, to znamená ísť novou cestou človeka, ktorý verí v Boha tvoriaceho všetko nové. Každá modlitba sa môže rýchlo skončiť, a to tak, že sa všetko pomodlíme, ale nestretneme sa s Ježišom a Máriou. Ak tak robíme, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa nám modlitba stane marením času a nikdy si ju neobľúbime. Je to to isté, ako stretnutie s priateľom. Ak nemáme pre neho nikdy čas, alebo mu venujeme málo času a náš rozhovor skrátime, priateľstvo sa pominie, pretože sa rozpadne. Preto je dôležité: mať čas na modlitbu ruženca a na každú inú modlitbu.

Ako sa modlí ruženec.

V modlitbe svätého ruženca rozjímame o Ježišovom živote s pozdravením, ktorým anjel oslovil pannu Máriu v evanjeliu podľa Lukáša. Vzbudíme si úmysel modlitby, prežehnáme sa so slovami “V mene Otca i Syna i Ducha Svätého”, a na prvom zrnku nasleduje “Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. Verím v Ducha Svätého, v svätú cirkev katolícku*1, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.”, potom nasledujúce tri zrnká, preddesiatok, trikrát “Zdravas’, Mária, milosti plná, Pán s Tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho, Ježiš *2. Svätá Mária, matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej, Amen.” Po mene Ježiš (kde je hviezdička 2) sa postupne vkladajú prosby k preddesiatku. Ruženec pozostáva z piatich desiatkov. Jednotlivé desiatky sa skladajú z modlitby Pána – “Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého, Amen.” a desiatich zdravasov, v ktorých po mene Ježiš (*2) sa pridávajú tajomstvá k jednotlivým desiatkom. Po každom desiatku nasleduje: “Sláva Otcu, i Synu, i Duchu svätému. Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz, i vždycky, i na veky vekov, Amen” a Fatimská prosba “Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú Tvoje milosrdenstvo.”

*1) ak nie si katolík, tak tu môžeš použiť slovo “všeobecnú”.

RADOSTNÝ RUŽENEC (PON, SOB)

prosby k preddesiatku

ktorý nech rozmnožuje našu vieru.

ktorý nech posilňuje našu nádej.

ktorý nech roznecuje našu lásku.

tajomstvá k desiatkom

1. ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala.

2. ktorého si, Panna, pri návšteve Alžbety v živote nosila.

3. ktorého si, Panna, v Betleheme porodila.

4. ktorého si, Panna, v chráme obetovala.

5. ktorého si, Panna, v chráme našla.

RUŽENEC SVETLA (ŠTV)

prosby k preddesiatku

ktorý nech je svetlom nášho života.

ktorý nech nás uzdravuje milosrdnou láskou.

ktorý nech nás vezme k sebe do večnej slávy.

tajomstvá k desiatkom

1. ktorý bol pokrstený v Jordáne.

2. ktorý zjavil seba samého na svadbe v Káne.

3. ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a pokánie.

4. ktorý sa premenil na vrchu Tábor.

5. ktorý ustanovil Oltárnu sviatosť.

BOLESTNÝ RUŽENEC (UTO, PIA)

prosby k preddesiatku

ktorý nech osvecuje náš rozum.

ktorý nech upevňuje našu vôľu.

ktorý nech posilňuje našu pamäť.

tajomstvá k desiatkom

1. ktorý sa pre nás krvou potil.

2. ktorý bol pre nás bičovaný.

3. ktorý bol pre nás tŕním korunovaný.

4. ktorý pre nás kríž niesol.

5. ktorý bol pre nás ukrižovaný.

SLÁVNOSTNÝ RUŽENEC (STR, NED)

prosby k preddesiatku

ktorý nech usporadúva naše myšlienky.

ktorý nech riadi naše slová.

ktorý nech spravuje naše skutky.

tajomstvá k desiatkom

1. ktorý slávne vstal z mŕtvych.

2. ktorý slávne vystúpil do neba.

3. ktorý nám zoslal Ducha Svätého.

4. ktorý ťa, Panna, vzal do neba.

5. ktorý ťa, Panna, v nebi korunoval.

zdroj: www.kristus.sk

_______________________________________

ZÁJAZD NA SVäTÉ MIESTA

Dňa 17. septembra 2011 naša farnosť organizovala zájazd autobusom na pútnické miesta:

-       Podunajské Biskupice-pútnicke miesto blahoslavenej Zdenky

-       Marianka – najstaršie pútnicke miesto k P.Márii

-       Malacky – kaplnka Svätých schodov

-       Šaštín – pútnický chrám Narodenia Panny Márie

Krátky životopis sestry Zdenky

Sestra Zdenka z Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža, rodným menom Cecília Schelingová, sa narodila okolo polnoci medzi 24. a 25. decembrom 1916 v Krivej na Orave. V rokoch 1922 – 1930 navštevovala Cecília 8-ročnú ľudovú školu v Krivej. 6. júla 1931 nastúpila ako kandidátka v Inštitúte milosrdných sestier Svätého kríža do Podunajských Biskupíc.

30. januára 1937 zložila prvé rehoľné sľuby v Podunajských Biskupiciach

28. januára 1943 skladala večné sľuby.

1937 – 1940 po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave.

1941 – 1942 pracovala ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom.

Od 1942 – 29. 2. 1952 pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave na Miczkiewiczovej ulici ako laborantka.

Ráno 29. februára 1952  štátna bezpečnosť zatkla sestru Zdenku Schelingovú. Uväznili ju v Justičnom paláci v Bratislave a tam podrobili vyšetrovaniu, ktoré bolo spojené s bezohľadným mučením.

17. júna 1952 bola odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv.

Sestra Zdenka bola vo vyšetrovacej väzbe v justičnom paláci v Bratislave. Ďalej bola väznená v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne, vo väzenskej nemocnici v Prahe na Pankráci, kde sa stretla s pani Helenou Wildeovou – Kordovou, ktorej zverila dôležité podrobnosti, predovšetkým o utrpení vo vyšetrovacej väzbe.

Svedectvo pani Heleny Wildeovej – Kordovej, ktorá v tomto čase žije vo Veľkej Británii, sa stalo známym až po 40-tich rokoch, po jej príchode na Slovensko 27. septembra 1994.

Z Prahy bola sestra Zdenka 16. apríla 1955 ako ťažko chorá prepustená z väzenia  a prijatá do nemocničného ošetrenia v Trnave.

Sestra Zdenka zomrela zaopatrená sviatosťami 31. júla 1955 o 7.45 hod. v trnavskej nemocnici na onkologickom oddelení. Dožila sa necelých 39 rokov. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave.

6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave, za predsedníctva JUDr. Júliusa Matečného, oslobodil sestru Zdenku – Cecíliu Schelingovú od žaloby pre trestný čin velezrady.

18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu sestry Zdenky.

V roku 1979 sa rušil Starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. 15. októbra 1979 bola sestra Zdenka exhumovaná spolu s desiatimi sestrami Svätého kríža a 16. októbra prevezená na cintorín do Podunajských Biskupíc.

18. septembra 2000 bol otcom arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia Sr. Zdenky.

16. 6. 2003 bola druhá exhumácia pozostatkov Sr. Zdenky

7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej.

14. septembra 2003 na sviatok Povýšenie Svätého kríža dostalo Slovensko prvú blahoslavenú – rehoľnú sestru z Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža.

Marianka – najstaršie pútnické miesto

Mnohé historické a kultúrne pamiatky sú spojené s náboženským životom našich predkov. Najstarším pútnickým miestom na území bývalého Uhorska je Marianka na Záhorí.

K pútnickým miestam sa prirodzene viažu mystické príbehy o stretnutiach so svätými, alebo zázrakmi, ktoré sa tu udiali. Marianka sa pýši hneď dvoma. Prvý, reálnejší, sa udial ešte v roku 1030 za panovania svätého kráľa Štefana, keď jeden zo spoločníkov biskupa a mučeníka Gerarda z Csanádu (asi 980-1046) v týchto miestach vyrezal obraz Márie z lipového dreva a pravidelne sa pri ňom modlil. Vzhľadom na netolerantný prístup svetskej vrchnosti ku kresťanom po smrti Štefana bol nútený obraz schovať a ten sa našiel až o tristo rokov neskôr. To je už však iný príbeh: „Stalo sa roku 1330, že keď jeden slepí žebrák v tálském háji sa bol horlive modlil, hlas z ňeba jako oznamující počul, že ňedaleko nájde stoček (prameň), v kterém zázrační obraz sa nachádzá: jestli teda s vodú tohto stočku své oči obmije, že predešlí zrak dostaňe. Na to oznámeňí slepí tento hňeď sa k temu stočku dal zavest: jak náhle své oči s tú vodu obmil, otvoril sa jeho zrak a viďel, vitáhel potom s teho stočku na dňe sa nachádzající obraz (sošku) Marie, s hlbokú pobožnosťú dal sloup spraviť a naň položil tento svatí obraz, choďíval k ňemu často, svoju pobožnú modlitbu pred ňím konajíce.“ V tejto podobe príbeh zachytil Pavel Esterházy.

Prvá známa písomná zmienka o Marianke je z roku 1367, keď sa spomína pod názvom Vallis Mariae ako dar kráľa Ľudovíta I. Veľkého rádu Paulínov, ktorých jeho kráľovské veličenstvo aj samo založilo. Slovenské pomenovanie Marianka sa používa od 15. storočia.

Zaujímavosťou tunajšieho pôvodne gotického kostola Narodenia Panny Márie z roku 1377 je socha sediacej Madony z konca 14. storočia. Hoci je kostol gotický, mariánska Madona má románsky štýlový výraz. Výtvarným stvárnením by teda mala patriť do predchádzajúceho obdobia. Interiér kostola pôsobí celkove ako prechádzka umeleckými štýlmi. V roku 1877 J. Lippert regotizoval presbytérium kostola, v lodi však zostala baroková štuková výzdoba klenby s motívom paulínskej rehole – dva levy pri palme. Obrazové kompozície zo života sv. Pavla Eremitu a sv. Antona Pustovníka od J. I. Mildorfera prekrývajú pôvodnú gotickú klenbu. Tých barokových pamiatok je v celom areáli viac. Napríklad neskorobaroková socha sv. Jána Nepomuckého, ktorý sa stal svätým aj vďaka tomu, že odolal mučeniu kráľa Václava IV. Tohto k inkvizične násilnej činnosti doviedla snaha „vytiahnuť“ z Jána Nepomuckého obsah spovede vlastnej manželky. Ján však odolal, preto ho polomŕtveho vyvliekli na most a zhodili do rieky. Ranobaroková je zasa kaplnka sv. Anny z roku 1691. Ďalšia baroková kaplnka z roku 1696 je postavená nad prameňom. K nej vedie cesta okolo šiestich kaplniek (Márie Tálenskej, Zvestovania, Navštívenia Márie, Obetovania Ježiša, Obrezania Ježiška a kaplnky bez označenia) postavených v rokoch 1710 až 1729. Krátko po ich dokončení pribudli aj kamenné sochy sv. Pavla Eremitu a sv. Antona Pustovníka od G. R. Donnera. Posledná sakrálna pamiatka, ktorá zaujme návštevníka, je krížová cesta tvorená štrnástimi kaplnkami.

Kaplnka Svätých schodov- Malacky

Kaplnka Svätých schodov bola postavená na príkaz Pavla Pálfiho spolu s kláštorom. Sväté schody sú na svete troje. V Ríme sa nachádzajú pôvodné, po ktorých kráčal Kristus do Pilátovej siene. Kópie sa nachádzajú v Jeruzaleme a v Malackách. Schodov je dvadsaťsedem a sú v nich uložené relikvie svätých Detéria, Valentína a Beatrix.

Celý komplex pozostáva z dvoch schodísk oddelených stenou a prepojených hornou plošinou. Po schodoch vľavo sa vystupuje nahor kolenačky. Pri tejto pobožnosti sa odriekajú modlitby a každý schod sa pred vstupom naň z úcty k relikviám pobozká. Po schodoch vpravo sa schádza nadol vzpriamene, nie sú v nich žiadne relikvie. Pravé schodisko nebolo v kaplnke vždy. Bolo postavené až pri veľkej rekonštrukcii tejto kaplnky v rokoch 1902 – 1903. Vybudovaním druhého schodiska vznikla hore plošina, cez ktorú sa dá prechádzať z jedného schodiska do druhého. Na plošine sa nachádzajú dva oltáre. Ľavý tvorí kríž s Ukrižovaným a sochami Panny Márie a svätého Jána po bokoch kríža. Pravý tvorí socha bičovaného a tŕním korunovaného Krista. Tento oltár má názov Ecce homo – Ajhľa, človek.

Alojzom Veselým bol zamurovaný pri veľkej rekonštrukcii vchod do kaplnky z dvora a v kaplnke bol zakrytý novým oltárom. Aby bola kaplnka prístupná aj z nádvoria kostola, bol do nej prerazený nový vchod. Kaplnka Svätých schodov má veľkú návštevnosť aj vďaka odpustkom, ktoré tu môžu veriaci získať. Po prvýkrát bola možnosť získania plnomocných odpustkov Svätým schodom udelená pápežom Inocentom XI.. Predstavený kláštora Metod Gazdík sa postaral, aby sa tu dali získavať odpustky až dodnes. Pápež Pius IX. potvrdil odpustky, o ktoré žiadal Metod Gazdík „na večné časy“.

Šaštín

Život Šaštína-Stráží je úzko spätý s národnou svätyňou, bazilikou (basilica minor) Panny Márie Sedembolestnej, hlavnej patrónkySlovenska. Jej pôvod siaha až do roku 1736, kedy začali terajšiu baziliku stavať podľa plánov Mateja Vépiho aj spolu priľahlým kláštorom rehoľníci svätého Pavla – pavlíni. Dnes je kláštor a bazilika v správe saleziánskej rehole. Počas pútí, najmä, na Slávnosť

zoslania Ducha Svätého (Turíce) a Slávnosť Panny Márie Sedembolestnej (15.septembra), mesto a baziliku navštívi niekoľko desiatok tisíc pútnikov. Pútnici však pric

hádzajú počas celého roka, a to nie len zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, najmä susedných krajín. Bazilika je úzko spätá so sochou Sedembolestnej Panny M

árie z roku 1564, ktorej uctievanie povolil v roku 1732 arcibiskup Imrich Esterhá

zy. Jedná sa o neskorogotickú podunajskú prácu neznámeho autora. Je umiestnená na neskorobarokovom oltári a stala sa základom pre tzv. šaštínsky typ piet. Maliarska výzdoba baziliky nesie rukopis Jeana Josepha Chamanta a Lukáša Krakera.

.

Zobraz celý fotoalbum

_______________________________________

Poďakovanie za úrodu

*

Dnes boli naši v kostole

ďakovať Bohu za úrodu.

Že to, čo máme na stole,

hrial slniečkom a dal mu vodu.

*

Teraz Ti, Bože, ďakujem

za úrodu, čo v lese rastie.

A čo tam dáva Tvoja zem

pre detskú radosť, detské šťastie.

*

Jahody, trnky, maliny,

oriešky, hríby… Z dávien času

tam deti chodia za nimi

a ako ovečky sa pasú.

*

Deti a vtáctvo nebeské.

Veď je to všetko z Tvojho rodu.

Aj veverička na lieske

bez slov sa modlí za úrodu.

*

A Ty počuješ každú tvár.

Tebe aj nemý prehovorí.

A ako dobrý hospodár

nasýtiš všetky Tvoje tvory.

Milan Rúfus

_______________________________________

Stretnutie pri guláši.

Dňa 24.9.2011 sa vo farskej záhrade v Kvačanoch uskutočnilo spoločenské stretnutie

p. farára, Farskej rady, jej rodinných príslušníkov a ostatných aktívnych spolupracovníkov pri kotlíkovom guláši.

Pán Boh zaplať všetkým, ktorí sa podieľali na organizovaní podujatia.

Zobraz celý fotoalbum

_______________________________________

Rekolekčná prednáška v dekenátoch Spišskej diecézy

v dňoch 19. – 23.09.2011

(ThDr. Alojz Frankovský, PhD.)

Hodnota sledovania svätej omše cez rozhlas alebo televíziu

Medzi najkrajšie výroky, ktoré má Boh na adresu nás kňazov, je výrok proroka Malachiáša, ktorý je napísaný aj na stĺpe sochy sv. Jána Nepomuckého pred Kňazským seminárom božieho sluhu biskupa Ján Vojtašáka: “Labia enim sacerdotis custodiunt scientiam, et legem exquirunt ex ore eius, quia angelus Domini exercituum est! ” (Mal 2, 7). V slovenskom preklade: “Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov.” (Mal 2, 7) Na stĺpe pred Seminárom je iba prvá polovica “Labia enim sacerdotis custodiunt scientiam”.

V duchu tohto výroku chceme plniť svoje kňazské poslanie aj v oblasti hodnotenia účinnosti sv. omše, ktorú my alebo veriaci sledujú cez rozhlas alebo televíziu. Možno každému z nás zo spovednej praxe sú známe výroky niektorých kajúcnikov: “nebol som alebo nechodím v nedeľu na sv. omšu, ale vždy si ju vypočujem v rozhlase alebo sledujem v televízii. Nechodím na sv. omšu, lebo ja nepočujem, ale doma tak pekne si ju vypočujem,

lebo si priložím ucho k rádiu a nič ma nevyrušuje. Iný druh výrokov. Na otázku spovedníka, či sa zúčastňuje v nedeľu na sv. omši, mnohí odpovedajú: “Keď som doma, tak áno, ale keď som v robote, tak nie.” A prečo v robote nenavštevujete sv. omšu? “Lebo ja pracujem za hranicami a tej reči nerozumiem. Po čo tam pôjdem, keď ani slovo nerozumiem?”

Na základe týchto výrokov prednáška bude mať dve časti. 1. Užitočnosť sledovania sv. omše

cez rádio alebo televíziu, ale nesplniteľnosť záväznosti účasti na sv. omši; 2. Slabý sluch neuberá na užitočnosti účasti na sv. omši a neospravedlňuje od povinnej účasti v nedeľu a prikázaný sviatok. To isté plati aj o neznalosti reči, v ktorej sa slúži sv. omša.

1. Učenie Cirkvi a zákon  Cirkvi ohľadom povinnosti účasti na sv. omši.

V Can. 1247 – Cirkev všetkých veriacich, ktorí dospeli k užívaniu rozumu a dovŕšili 7. rok života (Can. 11.), sú povinní zúčastniť sa v nedeľu a prikázaný sviatok na sv. omši, okrem prípadu, že im v tom prekáža nedostatok kňazov, pre ktorý nemôže byť v primeranej blízkosti sv. omša alebo iná vážna príčina (Can. 1248. – § 2.).

Kto vedome a dobrovoľne nesplní túto povinnosť, dopúšťa sa ťažkého hriechu KKC 2181.

Ak existuje niektorá z týchto príčin, pre ktorú nemôže sa veriaci zúčastniť na sv. omši,

tak Cirkev v Can. 1248 – § 2. iba veľmi odporúča, buď sa zúčastniť na Bohoslužbe slova, ak sa deje podľa predpisov Cirkvi, alebo venovať sa istý čas osobnej modlitbe, alebo spoločne v rodine alebo v nejakom spoločenstve.

Je zaujímavé, že Cirkev výslovne nehovorí o sledovaní sv. omše cez rozhlas a televíziu v CIC ani ako o povinnosti ani ako o odporúčaní, hoci to môže patriť medzi odporúčanie.

Posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Benedikta XVI. o Eucharistii – prameni a vrchole života a poslania Cirkvi zo dňa 22. februára 2007 v bode č. 57 hovorí toto:

Účasť prostredníctvom komunikačných prostriedkov

“Vďaka obrovskému rozvoju komunikačných prostriedkov nadobudlo slovo “účasť” oveľa širší význam, než malo v minulosti. Všetci s uspokojením uznávame, že tieto prostriedky ponúkajú nové možnosti aj vo vzťahu k svätej omši. To si vyžaduje od pastoračných pracovníkov v tomto sektore špecifickú prípravu a živý zmysel pre zodpovednosť. Svätá omša vysielaná v televízii sa v istom zmysle stáva príkladnou. Preto je potrebné venovať osobitnú pozornosť, aby slávenie, okrem toho, že sa odohráva na dôstojných a dobre pripravených  miestach, rešpektovalo liturgické predpisy.

Napokon, čo sa týka hodnoty účasti na svätej omši, ktorá je možná prostredníctvom komunikačných prostriedkov, kto sleduje takéto prenosy, musí vedieť, že za normálnych podmienok nespĺňa príkaz o povinnej účasti vo sviatočný deň. Reč obrazu totiž predstavuje skutočnosť, ale samu v sebe ju neprináša. Ak je veľmi chvályhodné, že chorí a starí ľudia majú účasť na sviatočnej svätej omši prostredníctvom rozhlasových a televíznych prenosov, nemožno to isté povedať o tom, kto by sa sledovaním prenosu chcel ospravedlniť od návštevy chrámu, kde by sa zúčastnil na eucharistickom slávení v zhromaždení živej Cirkvi.”

V tomto bode nie je len  právo, ale aj dogmatika. “Reč obrazu totiž predstavuje skutočnosť, ale samu v sebe ju neprináša.” V televízii poznáme program, v ktorom sa učí variť a vidíme v obraze ako sa to jedlo pripravuje, ako sa varí a nakoniec vidíme v obraze ľudí, ktorí toto jedlo jedia. Lenže naša obrazovka nám jedlo neposkytne, iba nás môže poučiť ako si toto jedlo môžeme pripraviť my. Podobne je to aj so sv. omšou, ktorá sa vysiela cez rozhlas a televíziu. Sledovanie sv. omše je na úrovni osobnej modlitby alebo účasť na spoločnej modlitbe. Tak isto počúvanie božieho slova je na úrovni súkromného čítania Svätého písma alebo počúvania. Túto “účasť na sv. omši” nikdy nemožno nariaďovať, iba v prípade uloženia kajúceho skutku vo sviatosti pokánia, ale to je úplne iná vec.

Poznáme náuku Cirkvi o ovocí sv. omše. Existuje fructus generalis, specialis a specialissimus. Z každej sv. omše ovocie čerpá celý svet – fructus generalis. Tí, za ktorých sa slúži sv. omša – fructus specialis. A nakoniec celebrujúci kňaz a prítomní veriaci – fructus specialissimus. Predstavme si skutočnosť, že traja sú pozvaní na svadbu. Jeden pozvanie prijme a sa na svadbe zúčastní. Ten užíva všetky dobroty svadby. Druhý dostal pozvanie, aj by rád išiel, ale z objektívnych príčin sa nemohol na svadbe zúčastniť. Tomu donesú zo svadby. Tretí mohol prísť, ale pohrdol pozvaním. Tomu nielen nič zo svadby nedonesú, ale sa ešte aj na neho pohnevajú. Kto sa nemôže z objektívnych príčin zúčastniť na sv. omši, Pán Boh ho obdarí milosťami jemu známym spôsobom. Ale kto sa môže zúčastniť na sv. omši a sa nezúčastní, sledovaním sv. omše cez rozhlas alebo televíziu nijako to nenahradí.

Často veriaci sa sťažujú, že nemôžu ísť na sv. omšu, lebo musia celú nedeľu pracovať.

Ide tu o také práce, ktoré sa nemajú robiť v nedeľu, nie o také, ktoré na základe svojej prirodzenosti si vyžadujú nepretržitú prevádzku. V takomto prípade sú veriaci povinní u zamestnávateľa sa dožadovať, aby nemuseli pracovať v nedeľu a aby sa mohli zúčastniť na sv. omši. Ak zamestnávateľ túto možnosť neposkytne, ba dokonca by prepustil z práce a bolo by veľmi ťažko nájsť novú prácu, potom preberá zodpovednosť a hriech zamestnávateľ. Ak sa veriaci toho nedožadujú, tak zodpovednosť za to a hriech majú oni. Len aby to nebolo tak, čo sa často stáva, že veriaci robotníci si chcú úkolové práce skrátiť tým, že pracujú v nedeľu a potom majú viac dni voľna. Dokonca zamestnávateľ sa diví, že pracujú v nedeľu, keď on na to nenalieha. Dožadovať sa vyšších platov ľudia dokážu, ale dožadovať sa možnosti splnenia základných náboženských povinnosti, nie. Aj opustiť zamestnávateľa dokážu, o ktorom si myslia, že málo platí, ale pre nemožnosť zasvätenia nedele, nie. Vraj: “Ako ti hrajú, tak treba tancovať.”  Zabudli sme na pieseň: “Keď si zbojník taký pán, vypriahaj si kone sám.”

Omnis similitudo claudicat.

2. Nedostatok sluchu, neznalosť jazyka, v ktorom sa slúži sv. omša

Uvedené skutočnosti nerobia sv. omšu ani neplatnou ani neúčinnou u tých, ktorí sú týmito skutočnosťami postihnutí, a teda ani neospravedlňujú od účasti na sv. omši. Sv. omša nie je ani Hviezdoslavov Kubín ani Puškinov pamätník ani konkurz  na garanta cudzieho jazyka na niektorej vysokej škole.  Sv. omša je “smrť tvoju, Pane zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve”, nezávisle na tom, či sa slúži v latinčine, či v slovenčine, či v činštine, alebo v ktoromkoľvek pre mňa neznámom jazyku. Ak dvaja by sa prechádzali po Paríži, jeden by vedel ako sa po francúzky povie dážď alebo sneh a začalo by pršať alebo snežiť, či na toho, kto nevie ako sa povie po fancúzky dážď alebo sneh, by nepadal dážď alebo sneh? To je druhá vec, žeby sme sa mali starať aj o tých našich rodákov, ktorí za chlebom idú ďaleko od vlasti do cudzieho sveta, ale nevidieť prekážku platnosti, účinnosti a povinnosti účasti na nedeľnej sv. omši a v prikázaný sviatok v neznalosti jazyka, v ktorom sa slúži sv. omša..

Posynodálna apoštolská exhortácia pápeža Benedikta XVI. Sacramentum caritatis v bode 73. používa slová 30. propozície prípravného dokumentu: “…treba pripomenúť, že už samotná nedeľa si zaslúži, aby bola zasvätená, aby neskončila ako deň  – prázdny od Boha -.”

Robme všetko preto, aby sme zastavili znesväcovanie nedele neúčasťou na sv. omši.

Nakoľko to dokážeme, to je už druhá vec. Si desint vires, laudanda est tammen voluntas.

Štatistiky Západnej Európy zaznamenávajú rýchly a trvalý pokles účastníkov nedeľných sv. omší. Zdá sa, akoby Cirkev v tejto záležitosti bola bezmocná. Lenže Weglos ešte neznamená Ausweglos. Ausweg aj v tejto veci bude to, čo Abrahám povedal Izákovi,  keď sa ho opýtal: “Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu? Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu.”

Jeden futbalista povedal: Ja som na to, aby som kopal jedenástky a nie na to aby som víťazil. Nemal by to byť aj náš postoj? Čo robiť, aby pre niektorých, viacerých, mnohých v mojej farnosti, nedeľa nebola “deň bez Boha”? Ako to bude? To ja neviem. My nie sme na to, aby sme víťazili, ale na to, aby sme kopali jedenástky.

Fortiter in re, suaviter in modo!

_______________________________________

Sv. Cyril a Metod, mnísi, slovanskí vierozvestci, spolupatróni Európy

Na Slovensku slávnosť 5. júla

Slávni slovanskí vierozvestci, sv. Cyril a Metod, tvoria v dejinách Slovanov a zvlášť Slovákov jednu z najdôležitejších kapitol. Pochádzali zo Solúna (Thessaloniké). Ich otec, menom Lev, mal vysoké postavenie v štátnej správe. O matke nevieme nič. Metod bol zrejme najstarší. Narodil sa azda okolo roku 815. Metod bolo jeho rehoľné meno, krstným menom sa volal možno Michal. Cyril bol najmladším z detí, krstným menom sa volal Konštantín. Narodil sa asi okolo roku 827. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod, starší z bratov, sa stal dôležitým civilným úradníkom. Po čase ho však svetské záležitosti unavili, a preto sa utiahol do kláštora. Konštantín sa stal učencom a profesorom, známym ako „Filozof“, v Konštantínopole. No tiež odišiel za svojím bratom Metodom do toho istého kláštora. V r. 860 sa Konštantín a Metod vydali na misie na územie dnešnej Ukrajiny ku Chazarom. Tam našli pozostatky pápeža sv. Klementa, ktorý tam bol vo vyhnanstve (zomrel okolo r. 100). Domov sa vrátili roku 862. Keď sa byzantský panovník Michal III. rozhodol vyhovieť požiadavke moravského kniežaťa Rastislava, aby mu na jeho územie poslal misionárov, prirodzene boli Metod a Konštantín tou najlepšou voľbou; poznali totiž jazyk, boli schopní po organizačnej stránke a taktiež sa už ukázalo, že sú vhodní pre misijné poslanie. Za touto požiadavkou sa však skrývalo omnoho viac, než len žiadosť o pokresťančenie. Rastislav, tak ako ostatné slovanské kniežatá, bojoval o nezávislosť spod germánskeho vplyvu a invázií. Kresťanskí misionári z Východu mohli pomôcť Rastislavovi upevniť moc v krajine, a to najmä ak hovorili slovanskou rečou.

Roku 863 teda Konštantín a Metod spolu s niekoľkými spoločníkmi (Kliment, Sava, Angelár, Naum, Vavrinec a ďalší) opustili svoju rodnú zem, aby prišli na Veľkú Moravu a šírili tu kresťanstvo a kultúru. Správne pochopili, že ak chcú byť úspešní, musia sa prispôsobiť rečou i kultúrou miestnemu obyvateľstvu (tzv. inkulturácia). Konštantín, ešte predtým, než odišli na svoju misiu, zostavil pre Slovanov písmo, ktoré je dnes známe ako hlaholika. Tá sa považuje za predchodkyňu cyriliky, písmo, ktoré dostalo meno práve po sv. Cyrilovi. Do jazyka starých Slovanov preložili dokonca aj celú liturgiu (texty bohoslužieb) a takisto aj časť Biblie. Bola to veľká revolúcia v tom čase, keďže pri bohoslužbách sa používali len tri jazyky: gréčtina, hebrejčina a latinčina. Keď zistili, že na našom území sa slávi liturgia v západnom (latinskom, rímskom) obrade, prispôsobili sa tomu, hoci predtým slúžievali v byzantskom obrade. V roku 867 sa vydali na cestu do Ríma, aby získali povolenie slúžiť latinskú liturgiu v reči ľudu. So sebou niesli aj pozostatky sv. Klementa. Pápež Hadrián II. ich roku 868 s radosťou prijal a vyhovel všetkým požiadavkám. Ostatky sv. Klementa slávnostne preniesli do baziliky sv. Klementa.

Konštantín sa však už nikdy nevrátil na územie Veľkej Moravy. V Ríme ochorel, vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a zakrátko tam 14. februára roku 869 zomrel. Pápež Hadrián II. dal Metodovi list pre slovienskych vladárov, ktorý obsahuje vyhovenie všetkým trom požiadavkám: Ustanovenie školy na čele s Metodom, vysvätenie slovienskych učeníkov na rozličné stupne kňazstva a potvrdenie slovanskej bohoslužobnej reči. Tento dokument patrí k najdôležitejším v histórii Slovenska. Metod sa však na Veľkú Moravu nedostal. Medzi Rastislavom a Nemcami sa totiž rozpútala vojna. Metod zostal v Blatnohrade u kniežaťa Koceľa. Ten vyslal k pápežovi posolstvo so žiadosťou, aby ustanovil Metoda za biskupa v Panónii. Pápež vyhovel, Metod sa stal v roku 869 biskupom. Pápež ho vymenoval za arcibiskupa a pápežského legáta s právomocou pre slovanské národy. Franským biskupom sa to nepáčilo, a tak sa stala neslýchaná vec: Metoda roku 870 uväznili vo Švábsku v kláštore, ktorý bol mimo ciest, a tak tam bol Metod akoby skrytý. Metod protestoval so slovami: „Keby to územie bolo vaše, hneď by som vám ho zanechal, ale je sv. Petra.“ Napriek všetkým prekážkam sa istému mníchovi podarilo poslať do Ríma posolstvo, ako sa veci majú. Pápež Hadrián II. dvakrát rázne zakročil, no nič nepomáhalo. Až jeho nástupca Ján VIII. Roku 873 zakázal dvom biskupom vykonávať biskupský úrad a jedného si povolal do Ríma, aby sa zodpovedal. Všetci to oľutovali, Metod bol prepustený a v sprievode pápežského legáta prišiel na Veľkú Moravu. Legát ho uviedol do úradu arcibiskupa. Kde však presne sídlil, nevieme, pravdepodobné sa zdá miesto Hradište pri Mikulčiciach na Morave. Na Morave vtedy už vládol Svätopluk, ktorý bol dosť ovplyvnený nemeckým kňazom Vichingom. Toho navrhol za biskupa do Nitry a zároveň Metoda u pápeža obvinil, že nie je pravoverný. Metod musel do Ríma. Pápež sa presvedčil, že má pred sebou veľkého a svätého apoštola. Svätoplukovi napísal list – bulu Industriae Tuae (jún 880). V nej píše veľmi priaznivo voči Slovanom a Metodovi. Uznáva a potvrdzuje ho za nielen panónskeho, ale aj moravského arcibiskupa. No zároveň aj vysvätil Vichinga za biskupa do Nitry. Aj keď mu prikázal poslušnosť Metodovi, Viching stále kul intrigy, dokonca falšoval pápežské listy. Metod komunikoval s Rímom, pápež mu stále dôveroval a priaznivo sa vyjadroval voči nemu. Metod Vichinga nakoniec poslal k Vislanom na misie (krakovské kniežatstvo). Potom sa naďalej snažil a vyvíjal veľké úsilie, aby prehĺbil kresťanskú vieru medzi Slovanmi. Mal vplyv aj na Čechov, Maďarov a Vislanov. Pokrstil vladárov, ktorí boli na čele týchto národov.

V roku 882 sa vybral do svojej vlasti na pozvanie byzantského cisára Bazila I. Ten ho prijal s veľkou radosťou a poctou. Metod však cítil, že mu ubúda síl. Chcel ešte dokončiť preklad Sv. písma do staroslovienčiny. Vybral si k tomu dvoch zo svojich žiakov a v priebehu ôsmich mesiacov toto veľké dielo dokončil. Zomrel vo veku sedemdesiat rokov 6. apríla 885. Tesne pred smrťou určil za svojho nástupcu Gorazda, jedného zo svojich učeníkov slovanského pôvodu. Miesto jeho smrti a hrobu bolo pravdepodobne hlavné mesto Veľkej Moravy, avšak nevieme určiť jeho polohu.

Sviatok sv. Cyrila pripadol na 14. februára a sv. Metoda na 6. apríla. Chorvátsko, Čechy a Slovensko však dostali povolenie sláviť pamiatku obidvoch naraz, a to 5. júla. 31. decembra 1980 vyhlásil pápež Ján Pavol II. solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. Ich sviatok u nás sa stal slávnosťou. Uctievame si ich ako tých, ktorí stáli pri kultúrnom a náboženskom zrode nášho národa. Ich vplyv – dedičstvo otcov, ako zvykneme hovorievať – cítiť dodnes.

_______________________________________

Sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi

Sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi skutočne prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti Oltárnej. Viera v skutočnú prítomnosť Krista vo Sviatosti Oltárnej bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými heretickými výhradami, na vyvrátenie týchto bludov bol zvolaný všeobecný Štvrtý lateránsky koncil, ktorý v r. 1215 opätovne potvrdil a slávnostne vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho Telo a Krv, keď kňaz nad nimi vysloví slová premenenia. V tejto dobe sa v niektorých kláštoroch ujal obrad pozdvihovania, ktorý sa neskôr rozšíril v celej Európe. Svätá Juliana z Liége (1192-1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt. Cornillon, bola hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho Tela. Pre svoje snahy získala mnohých kňazov i biskupa Roberta de Thourote, ktorý v roku 1246 dal súhlas na slávenie tohto sviatku v diecéze Liége. Jedným z arcidiakonov v katedrále v Liége bol aj Jacques Panteleon, ktorý sa stal v r. 1261 pápežom Urbanom IV. Ten encyklikou Transiturus de hoc mundo v roku 1264 rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev.

Omšové texty a hymnické piesne pre liturgiu hodín zložil sv. Tomáš Akvinský (1225-1274). Sviatok znova potvrdil Klement V. na koncile vo Vienne (1311-1312). Spočiatku sa slávnosť konávala len v chrámoch. Pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa slávnosť konala so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Sviatosť Oltárna.

Popri sviatku Božieho Tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej krvi. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 Pius X. zmenil jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu.

Tradícia procesií sprevádza jeden z najväčších cirkevných sviatkov, ľudovo nazývaný Božie Telo, odpradávna. Tajomstvo Ježišovho Tela a Krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno, veriaci v procesii na čele s kňazom symbolicky oznamujú svetu nosením monštrancie s kúskom premeneného chleba ulicami dedín a miest. Postupne sa zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú. „Oltáriky“ vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií (predmety, ktoré sa používajú na prehĺbenie nábožnosti: obrázky, krížiky, ruženec, medailóny a podobne) pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne.

Svoju vieru prejavujeme nielen v chráme, ale i vonku pred celým svetom cirkevnými sprievodmi, čiže procesiami. Procesie sú náboženské pochody, ktorými veriaci jednomyseľne prosia Boha o milosť a zmilovanie, alebo verejne vzdávajú vďaku, alebo navonok preukazujú vnútornú úctu, chválu a oslavu Boha. Už slovo procesia (z lat. procedere) – ísť, putovať, označuje zmysel sprievodu, tj. túžobné hľadanie pomoci Božej, vytrvalosť modlitby popri telesnej únave chodenia, ako aj jednomyseľnú modlitbu všetkých zhromaždených. Pôvod procesií nachádzame v Starom i Novom zákone. V rannej Cirkvi boli procesie natoľko vo zvyku, že tvorili súčasť bohoslužieb.

Aj v našej farnosti sme si uctili tento sviatok procesiou 23.júna 2011 vo večerných hodinách v obecnom parku pri pekne upravených „Oltárikoch“.

Atmosféru procesie môžeme vidieť na fotografiách.

_______________________________________

Prvé sväté prijímanie.

V šiestu veľkonočnú nedeľu 29.mája 2011 prijali v kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Kvačanoch prvé sväté prijímanie pod vedením VDp. Františka Čureju:

  • Ďuroňová Viktória
  • Rypáková Terézia
  • Slotková Michaela
  • Bálek Marcel
  • Bálek Štefan
  • Slotka Martin

Pane žehnaj im, aby ich život bol tebe na slávu, im na spásu, rodičom na radosť a svetu na osoh.

Prvé sväté prijímanie-fotoalbum

_______________________________________

O   Z   N   A   M

„To je ale krásny deň, oplatí sa dýchať preň!

Ježiško ho pamätá, s ním pôjdeme do sveta!

Do srdca si tento deň raz a navždy zapíšem.“

S radosťou Vám oznamujeme,

že 29. mája 2011 o 10.30 hod.

po prvýkrát prijímeme

PÁNA JEŽIŠA

do svojho srdiečka

v kostole sv. Kataríny Alexandrijskej

v Kvačanoch.

Na túto slávnosť sa veľmi tešia

a srdečne Vás pozývajú

prvoprijímajúce deti Michala, Terézia, Viktória, Marcel, Martin, Štefan

Prvé sväté prijímanie

Aj v našej farnosti býva zvykom, že vhodne pripravené deti môžu prijať Ježiša Krista prítomného v Eucharistii.

Pre prijímanie detí je významný druhý dokument Quam Singulari, ktorý je svedectvom pastierskej lásky svätého pápeža Pia X. k deťom.  Tento dokument vydala Kongregácia pre sviatosti 8. augusta 1910 na príkaz pápeža Pia X. V tomto dokumente pápež stanovil, že vekom rozlišovania pre vykonanie spovede a prijatie Eucharistie, je vek dieťaťa, kedy začína logicky uvažovať, čiže viac menej siedmy rok života, a od tohto času začína dieťa zaväzovať prikázanie týkajúce sa spovede a svätého prijímania. Ak dieťa preukáže dostatočné rozoznávacie schopnosti, je možné vek znížiť. Ďalej tento dokument ustanovuje, že k prvej spovedi a k prvému svätému prijímaniu nie je nutné, aby dieťa poznalo kresťanské učenie dokonale. Dieťa sa má s katechizmom oboznamovať postupne vzhľadom na svoje schopnosti. Poznanie princípov náboženstva, potrebné dieťaťu k zodpovednému pripraveniu sa na prvé sväté prijímanie, má byť také, aby si dieťa náležite k svojmu rozumovému vývinu osvojilo pravdy viery potrebné k spáse a  rozlišujúc eucharistický chlieb od obyčajného, pozemského chleba, mohlo pristúpiť k najsvätejšej Eucharistii s nábožnosťou akej je schopné vo svojom veku.

V dokumente sa spomína aj úloha rodičov dieťaťa, kňazov a učiteľov pripravujúcich deti na prijímanie. Sú to predovšetkým rodičia a kňaz, ktorí sa majú postarať o správnu prípravu dieťaťa na prijatie Eucharistie, ony majú právo rozhodnúť o tom, či je dieťa schopné pristúpiť k Pánovmu stolu. Starostlivosť o deti nekončí len prvým svätým prijímaním, ale je vhodné, aby deti aj po prvom svätom prijímaní pristupovali často k Pánovmu stolu.

Pápež odsúdil zvyk nepripustenia k svätej spovedi alebo spovedať bez rozhrešenia tie deti, ktoré už používajú rozum a tiež zvyk nezaopatrovať tieto deti v nebezpečenstve smrti viatikom.

O tento pápežov dokument sa opierajú aj dva kánony Kódexu kánonického práva. „Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava, tak aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijímať Pánovo telo. Deťom však nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti možno vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať.“

„Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.”

Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vydala v Ríme 25. marca roku 2004 inštrukciu Redemptionis Sacramentum, ktorá sa zaoberá niektorými predpismi týkajúcimi sa sviatosti Eucharistie.   V tomto dokumente je spomenutá aj oblasť prijímania Eucharistie deťmi. Prvému svätému prijímaniu detí má vždy predchádzať sviatostná spoveď a rozhrešenie. Prvé sväté prijímanie má vždy vysluhovať kňaz a nikdy nie mimo slávenia omše. Okrem výnimočných prípadov sa prvé sväté prijímanie menej vhodne udeľuje na Zelený štvrtok, pri večernej omši na pamiatku Pánovej večere. Lepšie je vybrať niektorý iný deň, napríklad Druhú až Šiestu veľkonočnú nedeľu alebo Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, alebo nedele v Cezročnom období, keďže deň Pána sa správne považuje za deň Eucharistie. K prijatiu svätej Eucharistie nemajú pristupovať: „deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré“ kňaz „nepovažuje za dostatočne pripravené“.  Predsa však, ak sa stane, že sa niektoré dieťa vzhľadom na vek výnimočne pokladá za zrelé na prijatie sviatosti, netreba mu odoprieť sväté prijímanie, len nech je dostatočne poučené.

_______________________________________