_______________________________________

Živý Betlehém a Polnočná omša

_______________________________________

V i a n o c e 2 0 1 3

Narodenie Ježiša Krista – sviatky jeho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky – Vianoce 24. – 25. decembra oslávia na celom svete dve miliardy kresťanov. Presný dátum narodenia Pána asi pred 2000 rokmi známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára 7. januára.

Čítaj viac

_______________________________________

Katarínsky hlas 3/2013

_______________________________________

Vianočná výzdoba kostolov

Zobraz celý fotoalbum

_______________________________________

Zobraz celý fotoalbum

_______________________________________

Katolícka Cirkev slávi Nepoškvrnené počatie Panny Márie

Cirkev od apoštolských čias učila, že Boží Syn, Mesiáš a Vykupiteľ sveta sa zrodil z Panny Márie. Predpovedal to aj starozákonný prorok Izaiáš: „Hľa Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo značí Boh s nami“ (Iz 7,14). To napokon vyznávame i my všetci v apoštolskom vyznaní viery: Verím v Ježiša Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny. Čo však znamená, že Panna Mária bola nepoškvrnene počatá? Cirkev v náuke o nepoškvrnenom počatí Panny Márie učí, že vďaka jej slobodnému „staň sa“, sa mohol vteliť Boží Syn Ježiš Kristus.

Čítaj viac

_______________________________________

_______________________________________

A d v e n t 2013

01.12.2013 0:00 – 24.12.2013 23:59

Advent je budúcnosť, očakávanie toho, čo má prísť. Očakávanie druhého príchodu Pána Ježiša na konci vekov. Advent nie je minulosť. Nie je to len pamiatka očakávania na príchod Boha-človeka.
Cirkev nám ho pripomína každý rok a chce nás pripraviť na tento veľký sviatok Božieho narodenia, na stretnutie s ním v posledný deň nášho pobytu na tejto zemi. Príprava na Božie narodenie je zároveň aj prípravou na večnosť. Život sám osebe je očakávaním Pánovho príchodu. Očakávať však neznamená čakať so založenými rukami. Životnou devízou súčasného človeka je mať čo najviac, a to za každú cenu, čo najviac si užiť. A tak sa svet premieňa na spoločenstvá nenásytných samoľubov, zlodejov, klamárov, podvodníkov.

Aj v tento advent budeme počuť Bdejte, modlite sa! (Mt 26, 41). Najväčšou mojou starosťou má byť, aby Boh bol v mojom srdci, v mojom dome, v mojej rodine, v mojom živote. Potrebujeme dom, ale ešte väčšmi Boha. Potrebujeme peniaze, ale ešte väčšmi modlitby. Potrebujeme chlieb, ale ešte väčšmi pravdu, spravodlivosť a predovšetkým lásku.

Onedlho budeme sláviť Božie narodenie, pamiatku prvého príchodu Pána Ježiša. Na jeho druhý príchod musíme ešte čakať. Ako dlho? Nevieme. Medzi jeho príchodmi – adventmi – medzi minulosťou a večnosťou sa nachádza náš život, náš pobyt na tejto zemi, náš čas, naše povinnosti, záväzky. Usilujme sa ich plniť tak, aby náš život bol zárukou večného života

_______________________________________

Slávnosť Krista Kráľa „C“

Nedeľa Krista Kráľa jeden z najmladších sviatkov. Zaviedol ho pápež Pius XI. v roku 1929. Bolo to zaiste dielom Božej prozreteľnosti, lebo naša doba je veľmi poznačená búraním hodnôt, ktoré boli istotou ľudí minulých storočí. Tento sviatok nám dáva orientáciu i istotu pre život v súčastnej chaotickej dobe. Istota je v pravde. Pravda nám bola zvestovaná v Božom zjavení. Ježiš sám hovorí: „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“
Keď budete pozorne počúvať čítanie zo svätého evanjelia podľa Lukáša, určite ste si všimnete, že štyrikrát sa opakuje v ňom slovíčko „zachrániť“. Členovia Veľrady hovoria pod krížom: „iných zachraňoval, nech aj seba zachráni, ak je Kristus, vyvolení Boží.“ Vojaci sa posmievali: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Lotor na kríži sa rúhal: „Nie si Kristus? Zachráň seba i nás!“
Slovíčko „zachrániť“ veľmi často vyjadruje našu túžbu po tom, aby Boh zmenil okolnosti nášho života. Spásu si predstavujeme tak, že Boh z nášho života odprace všetky ťažkosti. Ale vidíme, že Ježiš to nerobí, nezostupuje z kríža, ani druhých z neho nesníma, naopak pozýva nás: „Kto chce ísť za mnou nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Jeho kráľovstvo, o ktorom zvlášť dnes, na sviatok Krista Kráľa, máme rozjímať, nespočíva v tom, že bude v našom živote namiesto nás riešiť naše problémy. Človek musí prijať dôsledky svojich činov a nesprávnych rozhodnutí. Boh je ochotný meniť naše vnútro, posilniť nás svojím Duchom, aby sme dospeli ku slobode a láske.
Ježiš nám v moci Ducha Svätého dáva správny pohľad na náš život. Vyslobodení sme skrze vieru, nádej a lásku. V sile týchto troch čností víťazíme nad svetom. Lotor, ktorý uveril, ktorý uznal svoju vinu a uznal, že spravodlivo trpí, nachádza otvorenú bránu do Raja. Často nedokážeme túto otvorenú bránu do Raja nájsť, lebo nechceme uznať, že to čo prežívame, je priamy dôsledok našich zlých rozhodnutí a že je to spravodlivé. Ak uznáme svoju vinu na utrpení, ktoré prežívame, a za ktoré aspoň čiastočne môžeme, pôjde sa nám životom ľahšie. Každý z nás ma svoj kríž, na ktorom musí zomrieť svojmu sebectvu, svojej pýche a jej rôznym prejavom ako je presvedčenie o vlastnej spravodlivosti a o vine tých ostatných.
Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta a ani nemieni meniť vonkajšie okolnosti nášho života. Ale rieši základný problém sveta a to je hriešnosť človeka. Oslobodzuje nás od egoizmu, skrze prijatie Ježiša na trón nášho srdca. Boh nás aj v tomto svete chce vychovať, pre kráľovstvo svojho milovaného Syna. Božie Kráľovstvo sa objavuje tam, kde sa človek začína riadiť slovom Božím. A to môžeme okúsiť už teraz, keď sa toto Slovo stane pre nás naším Životom, našou Pravdou i našou Cestou.
Sv. Pavol, ktorý vďaka Kristovej milosti videl lepšie a ďalej ako my, nadšene oslavuje Boha: „Bratia, s radosťou ďakujeme Bohu Otcovi, že nás urobil schopnými mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci temnôt a preniesol do Kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov.“ Ak je Božie Slovo riadiacim princípom nášho života, už teraz žijeme Božie Kráľovstvo a aj keď žijeme ešte na tomto svete, nežijeme pre tento svet, ktorý sa pomíňa, ale začali sme svoju večnú existenciu. Sme vykúpení a sú nám odpustené hriechy. Sme oslobodení, ale zo svojho väzenia musíme vystúpiť sami a v tomto tkvie problém našej pozemskej existencie. Pozhadzovať a prerušiť všetky väzby, ktoré nás zväzujú s Kráľovstvom temnôt, do ktorého sme narodili svojím prirodzeným zrodením.
„Ježiš je obraz neviditeľného Boha, v ňom bolo všetko stvorené, na nebi i na zemi, svet viditeľný i neviditeľný. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho, všetko má trvanie v ňom. On je hlava. Boh totiž chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť, a aby skrze neho zmieril so sebou všetkých, keď jeho krvou na kríži vyliatou, vrátil pokoj všetkým, čo sú na zemi i na nebi.“ Keď budeš tomu veriť a podľa toho žiť, vtedy pocítiš, že naozaj patríš do jeho kráľovstva.
Origenes jeden zo starovekých cirkevných otcov nás poučuje o spôsobe Božej vlády takto: „Podľa slova nášho Pána a Spasiteľa „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! Alebo: Aha, tamto je! Ale Božie kráľovstvo je medzi nami“, „lebo Slovo je celkom blízko, je v našich ústach, je v našom srdci“. Preto ten, kto prosí, aby prišlo Božie kráľovstvo, celkom iste sa správne modlí za to Božie kráľovstvo, ktoré má v sebe, aby vzišlo, prinášalo ovocie a dozrelo. Lebo v každom zo svätých kraľuje Boh a každý svätec poslúcha duchovné zákony Boha, ktorý v ňom býva ako v usporiadanom meste. Otec je v ňom prítomný a Kristus v takej dokonalej duši kraľuje spolu s Otcom podľa toho: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“
A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“. Preto sa stále modlime s takým zápalom ducha, ktorý sa prostredníctvom Slova stane božským, a hovorme nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“

_______________________________________

Spomienka na všetkých verných zosnulých

Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba. Dňa 2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. Tam si totiž nemôžu sami pomôcť. Pomáhať im môžeme svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch 1.-8. novembra pre nich získať . Tieto duše síce majú odpustené hriechy, no v očistci si musia odpykať následky za hriechy, teda tresty. Očistec je podobný pekelným mukám, no existuje v ňom na rozdiel od pekla radostná nádej, že po odtrpení všetkých trestov s istotou nasledujú nebeské radosti. Duše trpiace v očistci označujeme ako Cirkev trpiacu.

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46). Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu – zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12,58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12,31-32). Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. (1 Kor 3,13-15). Podľa výkladu sv. Ambróza treba chápať tieto slová v tom zmysle, že po smrti bude ešte možnosť očistenia od trestov za zlé činy človeka.

Očistec je miesto alebo stav očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu. Každý spáchaný hriech má totiž následok – trest, ktorý si musíme odtrpieť. Podľa sv. Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. Aj hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami. Okrem toho sa hovorí v teológii aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí. Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov. V čase od 1.-8. novembra môžeme tieto odpustky získať výlučne pre duše v očistci. Ak ich niektorá duša na náš príhovor získa, ide rovno do neba.

Pôvod spomienky na zosnulých siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Clunysv. Odilo nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, aby sa po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa vyzváňalo na zvonoch a modlilo sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná sv. omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín. Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.

Počas týchto dní môžeme získať úplné odpustky v prospech zosnulých. Čo musíme splniť?

1. Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých zosnulých (2. 11.) nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: * svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), * sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň), * modlitba na úmysel Svätého Otca (Otčenáš, Zdravas, Sláva). Je potrebné vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.

2.Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra. Treba splniť aj ďalšie podmienky. * * * Jedna svätá spoveď však stačí na všetky odpustky. Využime možnosť pomôcť dušiam v očistci k plnému spoločenstvu s Bohom v nebi. Viac pre svojich bratov a sestry urobiť nemôžeme.

_______________________________________

BISKUPI VYHLÁSILI ROK 2014 ZA ROK SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE.

Biskupi rozhodli o vyhlásení roku 2014 ako o Roku Sedembolestnej Panny Márie. Dôvodom je 450. výročie od prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za Patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. Ten istý Svätý Otec zároveň vyhlásil chrám v Šaštíne za baziliku minor. Rok Sedembolestnej Panny Márie bude trvať od 1. januára do 31. decembra 2014.

_______________________________________

Ružencová Panna Mária  - 7. október

Modlitba ruženca má podľa tradície pôvod na prelome 12. a 13. storočia. Hovorí sa, že jej autorom a šíriteľom bol sv. Dominik, ktorý zomrel v r. 1221. V jeho diele ďalej pokračoval a aj dodnes pokračuje Rád kazateľov (dominikáni), ktorý založil tiež sv. Dominik. U nás na Slovensku sa napríklad starajú o tzv. ružencové bratstvá, ktoré jestvujú v mnohých farnostiach a ich cieľom je modliť sa ruženec. Iné domnienky zase hovoria, že ruženec jestvoval už pred sv. Dominikom.

Ruženec patrí medzi najrozšírenejšie modlitby vo svete katolíckej Cirkvi. Pozostáva zo štyroch častí, z ktorých každá má svoje pomenovanie podľa tajomstiev, ktoré nám sprostredkúva: radostný ruženec (udalosti Ježišovho detstva), ruženec svetla (Ježišovo účinkovanie), bolestný ruženec (Ježišovo umučenie) a slávnostný ruženec (zmŕtvychvstanie). Každá z týchto častí má päť desiatkov. Každý desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu a Ó, Ježišu. Modlitbu Pána (Otče náš) nám dal Ježiš, Boží Syn. Modlitba Zdravas Mária sa modlí desať krát za sebou (odtiaľ pomenovanie desiatok). Táto modlitba sa skladá z pozdravu, ktorým anjel Gabriel oslovil Pannu Máriu pri zvestovaní, a zo slov sv. Alžbety, ktorou privítala Pannu Máriu, keď prišla k nej na návštevu. Sláva Otcu je krátka chvála Najsvätejšej Trojice. Posledná modlitba desiatku je Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy. Je to modlitba, ktorú dala Panna Mária pri svojom zjavení trom fatimským pastierikom. Okrem toho každý desiatok má svoje vlastné tajomstvo, nad ktorým počas recitovania Zdravas Mária rozjímame.

Pôvod sviatku Ružencovej Panny Márie treba hľadať v 16. storočí. Vtedy ohrozovali Európu mohamedánski Turci. Rozhodujúca bitka sa odohrala 7. októbra 1571 na mori pri Lepante. Katolícke vojsko pod vedením Dona Juana d`Austria odvrátilo útok divých a odhodlaných Turkov. Vtedajší pápež sv. Pius V. vyzýval celý katolícky svet na modlitby ruženca. Sám sa spolu s kardinálmi a Božím ľudom zhromaždili v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme, kde sa spolu modlili za víťazstvo. Neskôr počas dňa pápež zrazu vstal a vyzval všetkých, aby sa poďakovali za víťazstvo. Správa o víťazstve prišla, samozrejme, až neskôr. Vtedy sa rozozvučali zvony v Ríme na poďakovanie za odvrátenie nebezpečenstva. Pápež nariadil každoročne sláviť 7. október ako spomienku na Pannu Máriu Ružencovú.

_______________________________________

Katarínsky hlas 2/2013

_______________________________________

Sedembolestná panna Mária

Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorú pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 za hlavnú Patrónku Slovenska, si Slovensko a Katolícka cirkev pripomínajú dňa 15.09…

Prvá zmienka o sviatku Sedembolestnej Božej Matky pochádza z roku 1412, keď sa spomenul na cirkevnom sneme v Kolíne nad Rýnom. Pre celú Cirkev ho však ustanovil až pápež Benedikt XIII. roku 1727 a zároveň povolil, aby sa Panna Mária Sedembolestná uctievala ako Patrónka Slovenska. Jej národnou svätyňou sa stal Šaštínsky chrám, opradený mnohými zázrakmi na Máriin príhovor. Jeho dejiny siahajú do roku 1564. Pápež Pavol VI. mu roku 1964 udelil titul baziliky minor (menšej).

Sedem je v biblickej reči symbolickým číslom a znamená plnosť. Mariánski ctitelia vymenúvajú aspoň sedem najznámejších bolestí Božej Matky. Prvou je proroctvo Simeona, ktorý jej na 40. deň po narodení Ježiša predpovedal ťažkú budúcnosť Božieho Syna a aj to, že “jej vlastnú dušu prenikne meč”. Druhýkrát Mária trpela, keď musela s dieťaťom utekať do Egypta pred Herodesom, ktorý dal v strachu pred novým kráľom vyvraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov mladších ako dvojročných. Treťou bolesťou bola pre Máriu strata 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme počas veľkonočných sviatkov. Štvrtú a piatu bolesť prežívala matka Božieho Syna pri umučení syna, keď sa s ním stretla na krížovej ceste a keď stála pod krížom. Posledné dve bolesti ju zasiahli po Ježišovej smrti, keď držala v náručí jeho mŕtve telo a keď jej ho vzali, aby ho uložili do hrobu. Svojím utrpením spolupracovala Mária na vykupiteľskom diele Syna a veriaci ju uctievajú ako matku plnú bolesti.

Slováci k nej oddávna prechovávali osobitnú úctu a dôveru v trápeniach. Omšové texty zo sviatku Sedembolestnej vyjadrujú vieru, že “ani teraz neprestáva orodovať za nás a s materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna”.

Chrámy zasvätené Božej Matke vznikali na našom území najmä po roku 1250, teda po odchode Tatárov. Necelé tri desaťročia predtým vznikla vo Florencii rehoľa servítov (uznaná pápežom Alexandrom IV. roku 1253), ktorí sa venovali úcte Sedembolestnej Panny Márie. Jej uctievanie sa neskôr rozšírilo aj na naše územie. Postupne bolo na Slovensku zasvätených Sedembolestnej Panne Márii vyše 45 kostolov a kaplniek a v druhej polovici 16. storočia sa s jej uctievaním začalo aj v Šaštíne, kde sa nachádza národná bazilika, ktorá je zasvätená Sedembolestnej Panne Márií. Spomienka na Sedembolestnú nás pozýva prežívať rozhodujúce chvíle dejín vykúpenia a uctiť si Matku, zjednotenú s trpiacim a ukrižovaným Synom. Jej materstvo na Kalvárii naberá univerzálne rozmery. Táto slávnosť bola vsunutá do rímskeho kalendára pápežom Piusom VII. (1814). Obraz Sedembolestnej – Mária drží na svojich kolenách mŕtveho Syna, práve zloženého z kríža. Je to chvíľa, ktorá zahŕňa nevýslovnú bolesť ľudského utrpenia a duchovnú jednotu. “Fiat mihi secundum verbum tuum – Nech sa mi stane podľa tvojho slova!” Ako matka – Mária prijíma a znáša Kristovo utrpenie v každom okamihu jej života. Aj Michelangelova pieta, typická pre umenie neskorej gotiky a renesancie, vyjadruje iba moment z tohto utrpenia Panny Márie. Zbožnosť, ktorá predchádza liturgické slávenie, určila symbolicky sedem bolestí Panny Márie, prislúchajúce k rovnakým príbehom z evanjelia: proroctvo starého Simeona, útek do Egypta, stratenie dvanásťročného Ježiša pri ceste do Svätého mesta, krížová cesta na Golgotu, ukrižovanie, skladanie z kríža, pochovanie.

Titulom “Sedembolestná” uctievame obzvlášť prijatú Máriinu bolesť cez kríž. Pod krížom sa matka ukrižovaného Krista stala matkou mystického tela narodeného z kríža, tzn. sme zrodení ako kresťania zo vzájomnej obetujúcej sa a trpiacej lásky Ježiša a Márie.

zdroj

_______________________________________

Pastiersky list biskupov Slovenska k Národnému pochodu za život

Drahí bratia a sestry,

uprostred spoločenských zmien vnímame mnoho skutočností, ktoré nás oslovujú v dobrom či zlom zmysle slova. Žiaľ, do médií sa dnes dostáva oveľa viac negatívnych ako pozitívnych správ, čo má vplyv na myslenie človeka a kvalitu jeho života. Je smutné, že život – ako podstatná skutočnosť – je ohrozovaný reklamou smrti, zabíjania a nezodpovedného prístupu mnohých politikov, režisérov a verejných činiteľov.

Preto sa Konferencia biskupov Slovenska rozhodla iniciovať – a spolu s ďalšími partnermi zorganizovať – Národný pochod za život. Vedie nás pritom dôležitý motív: – burcovať svedomie ľudí v prospech ochrany života, ktorý je ohrozený kultúrou smrti. Každý pochod či púť je vyjadrením pohybu človeka za určitým cieľom. Ježiš v nazaretskej synagóge skrze prorocké slovo zjavuje seba ako ohlasovateľa dobrej zvesti, milostivého roka; ako toho, ktorý vracia zrak slepým: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení a slepým, že budú vidieť;“ (Lk 4, 18). Ježiš teda otvára oči aj nám, aby sme videli, v čom spočíva život a radosť. Aby nám otvoril oči, aby sme zbadali, kde je smrť a čo k nej vedie; aby sme správne vnímali život a čo ho zachraňuje. Dnes je viac prezentovaná smrť ako život, a to mnohorakými postojmi tých, ktorí tvoria zákony a majú vplyv na verejnú mienku i na spoločenskú atmosféru. Všetci vnímame, že názor niektorých dnešných ľudí na život nie je v súlade s našou túžbou po šťastnom živote, ani s Božím zákonom. Svojím postojom – vyjadreným v Pochode za život – je nutné dať najavo svoj nesúhlas s tým, čo protirečí životu. Svojou aktívnou účasťou na tomto spoločnom podujatí každý z nás dostáva príležitosť – vyjadriť osobný postoj k chápaniu hodnoty života. Platí to, čo povedal írsky filozof Edmund Burke: „Nato, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič.“ Bolo by zlé, keby sme nerobili nič v takej zásadnej otázke, akou je hodnota života. Veď tak by sme sa sami obrali o možnosť čosi zmeniť; lebo vnímame, že kultúra smrti je na vzostupe.

Treba zobudiť našu aktivitu, kým je čas. Môže sa totiž stať, že popri nenarodených deťoch budú ohrození aj starí a chorí, resp. inak nepohodlní ľudia. Tento náš vzdor voči kultúre smrti je opodstatnený, keďže v niektorých krajinách zavedené zákony o eutanázii, interrupcii alebo rozličné pokusy genetických manipulácií nenaznačujú nič dobré. Je potrebné uvedomiť si, že život je dar, ktorý si nik z nás nedal sám. Práve preto ho treba rešpektovať v zmysle zákona života, ktorý pochádza od Boha. Ak si človek prisvojí právo nakladať s tým, čo nemá od seba tak, akoby bol on darcom života, sám sa zničí a posunie ľudstvo k sebazničeniu. Aj keď sa dnešný človek stavia voči ustanoveniam Cirkvi často negatívne, my kresťania musíme hájiť právo na život, lebo len Cirkev ostáva stabilnou ochrankyňou hodnoty života. Ak by sa aj ona vzdala kultúry života, kto by nám ešte vedel zdôrazniť vážnosť piateho Božieho prikázania – Nezabiješ!? Preto vás, ktorí veríte v hodnotu života, pozývame na Pochod za život, aby sa naším spoločným pričinením mohlo zmeniť zmýšľanie postmoderného človeka, ktorý sa dáva klamať masívnym útokom na ľudské vedomie prostredníctvom poloprávd a tendenčných informácií. Život je totiž nielen hodnota prirodzená, ale má aj svoj rozmer nadprirodzený. A práve diabol – ktorý chce ublížiť ľudskému životu v prirodzenej rovine – má úmysel zničiť ho aj pre večnosť. Preto nás Pán Ježiš upozorňuje: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle!“ (Mt 10, 28). V prezentovaní smrti cez rozličné filmové scenáre plné násilia, zabíjania, katastrofických vízií o zániku života, ale aj cez zákony namierené proti životu, je potrebné vidieť aj kus mentality pekla. Peklo je totiž večným zomieraním a nešťastím pre tých, čo zabúdajú, že sme stvorení pre večný život. Večnosť si však môžeme zničiť nezodpovedným prístupom k prirodzenému životu a odmietaním Božieho zákona. Život – to je radosť z dávania, radosť z rozlomeného chleba, radosť detského úsmevu i spokojného starca. Tento život je darom od Boha takým veľkým, že sa nedá kúpiť. A takým úžasným, pretože sa dá žiť len v zmysluplnom nasmerovaní na večný cieľ.

Vidíme teda, akou záludnou je snaha tých, ktorí nám chcú nasilu vnútiť zákony smrti. Skutočne je to veľký boj o život, a môžeme ho vyhrať len tak, keď sa všetci zjednotíme v zameraní sa na cieľ, ku ktorému sa vyberieme spoločným pochodom. Kráčanie vyžaduje námahu a námaha je obetou, ktorú zmysluplne prinesieme len vtedy, keď ju správne pochopíme. Preto vás znova prosíme, aby ste sa usilovali o kresťanské vnímanie hodnoty života ohrozeného manipuláciou tých, čo sa skrývajú za veľké frázy o slobode a šťastí ľudí, na ktorých im vôbec nezáleží. Takýmto masovým svedectvom evanjelia života sa má stať aj náš spoločný pochod za život, ktorým zároveň potvrdzujeme vlastnú vieru. Musíme si uvedomiť, že tento boj nevybojujú jednotlivci ani len samotní kňazi či biskupi, ale je potrebné kráčať spoločne nám všetkým, ktorým ešte záleží na tom, aby život zvíťazil nad smrťou.

Môžeme, pravda, tento pochod i odmietnuť, čím sa však zaradíme medzi ľahostajných, ktorým nezáleží na tom, čo môže už zanedlho narušiť ich vlastný pokojný spánok. Dnešný kresťan si musí byť vedomý vlastnej zodpovednosti za súčasné dianie, ktoré bude mať istotne vplyv na život budúcich generácií.

Bolo už dosť Pilátov, ktorí si pokrytecky umývali ruky a nechali trpieť a zomierať nevinných. Treba ich odhaliť a správne pomenovať, lebo oni nie sú dobrodincami ľudstva, ani žiadnymi odborníkmi na riešenie otázok života. Treba sa vrátiť k Ježišovi, k Bohu, od ktorého pochádza všetko stvorené na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné (porov. Kol 1, 16), a práve u neho hľadať odpovede na správne riešenie životných otázok. Veď on je prostredníkom novej zmluvy (Hebr 12, 24), zmluvy života, a nie smrti.

My biskupi Slovenska sa chceme poďakovať všetkým, ktorí sa už doteraz angažovali a angažujú za ochranu života a pochopili naliehavosť potreby chrániť ľudský život. Veríme, že aj ďalší sa svojou prítomnosťou pridajú k tým, ktorí už nemlčia. Potrebujeme ukázať svetu, že je viac tých, ktorým záleží na živote, oproti tým, ktorí hlasne kričia, lebo majú v rukách médiá a moc.

Kiež sa nám Pochod za život stane príležitosťou na vážne zamyslenie sa nad životom a prehodnotenie vlastných postojov k ochrane života. Tak naša patrónka Slovenska Sedembolestná Panna Mária uvidí, že sme zodpovední za svoj život. Veď ona svoje materstvo ťažko získavala v bolesti pod krížom a chce nás priviesť k svojmu Synovi, aby sme mali život v plnosti (porov. Jn 10, 10). Prosíme vás, príďte v nedeľu 22. septembra 2013 do Košíc – Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 – a vyjadrite svojou prítomnosťou na Národnom pochode za život, že skutočnou kultúrou je kultúra života podľa evanjelia.

S úctou a vďačnosťou žehnajú všetkým
biskupi Slovenska


pastiersky list čítaný v katolíckych kostoloch 1. septembra 2013

_______________________________________

15. augusta NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE

Pod nanebovzatím Panny Márie rozumieme jej prechod s telom i s dušou do slávy zmŕtvychvstalého a nanebovstúpeného Krista. Takto sa nepoškvrnená Matka aj telesne podieľa na oslávení svojho Syna. Na nej sa bezodkladne spĺňa to, čo Kristus získal svojím zmŕtvychvstaním pre tých, čo sú spojení s Bohom a čo sa na nich splní pri druhom Kristovom príchode.

Náuka o nanebovzatí Panny Márie je záväzný článok viery (dogma), ktorý na žiadosť takmer všetkých biskupov na svete vyhlásil pápež Pius XII. 1. novembra 1950. Slová vyhlásenia sa nachádzajú v dogmatickej bule “Munificentissimus Deus” a hovoria: “Nepoškvrnená a ustavične panenská Božia Matka Mária bola po ukončení svojho pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy”.

Výsada nanebovzatia preblahoslavenej Panny vyplýva z jej bezhriešnosti (milostiplná) a z jej božského materstva.Ako milostiplná a matka Božieho Syna nikdy nepodliehala hriechu, a preto nemala podliehať ani trestu za hriech, ku ktorému patrí utrpenie a smrť. Takto uvažovali aj niektorí starokresťanskí teológovia, ktorí sa pri nedostatku správ o smrti Panny Márie nazdávali, že nezomrela, ale bez smrti prešla z časného do večného života.

Na druhej strane však evanjeliá predstavujú Ježišovu Matku ako solidárnu so svojimi ľudskými bratmi a sestrami a ako najbližšiu spolupracovníčku Ježiša Krista v jeho vykupiteľskom diele. Preto sa podriaďovala ustanoveniam židovského zákona, preto sa stala Kristovou Matkou, preto ho vychovávala, preto ho sprevádzala do chrámu a na verejné účinkovanie, preto stála pri ňom pod krížom, preto očakávala s apoštolmi zoslanie Svätého Ducha. Hoci novozákonné spisy nehovoria nič o jej smrti, dá sa predpokladať, že aj v tom bola solidárna s ostatnými ľuďmi a podobná svojmu Synovi, ktorý dobrovoľne prijal ťažkú smrť a urobil ju nástrojom vykúpenia.

Ako však Kristovo bezhriešne telo po časnej smrti nepodľahlo rozkladu, ale Božou mocou ožilo neporušiteľné a tak vstúpilo do nebeskej slávy, podobne aj o bezhriešnom tele Kristovej Matky, ktoré bolo živým príbytkom Božieho Syna, Cirkev verí, že ho Boh vzkriesil a oslávené prijal k sebe. Takto sa Matkin starostlivý pohľad, ktorým sprevádzala Syna pozemským životom, premenil na oblažujúci pohľad na osláveného Božieho Syna, ktorý neprestal byť jej Synom.

Vieroučná konštitúcia 2. vatikánskeho koncilu o Cirkvi “Lumen gentium” (Svetlo národov) hovorí v ôsmej kapitole: “Nepoškvrnená Panna, uchovaná od akejkoľvek škvrny dedičnej viny po skončení tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Hospodin ju povýšil za kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.” (LG 59)

Pôvodný názov sviatku nanebovzatia bol po latinsky “dormitio” (usnutie), po grécky “koimézis”, po starosloviensky “uspenie”. Tak sa nazýva aj svätyňa na Sionskom vrchu v Jeruzaleme. Hoci niektorí starší svedkovia cirkevnej tradície sa nazdávali, že Panna Mária dokončila svoj pozemský život pri sv. Jánovi evanjelistovi v Efeze, celkove prevládalo presvedčenie, že zomrela v Jeruzaleme, a to azda ešte pred konečným rozchodom apoštolov okolo r. 50.

Dátum 15. augusta na slávenie sviatku “Usnutia” určil byzantský cisár Maurikios (Maurícius), ktorý vládol v rokoch 582-602. V siedmom storočí preniesli tento sviatok do Ríma spolu s inými mariánskymi sviatkami východní mnísi. Za pápeža sv. Sergeja I. (687-701) bol už známy a mal slávnostnú podobu (sprievod s litániami). Neskôr názov “Dormitio” zmenili na “Assumptio in caelum” – Nanebovzatie.

_______________________________________

PANNA MÁRIA KARMELSKÁ (ŠKAPULIARSKA)

V kresťanskej epoche sa na hore Karmel už od 6. storočia zdržiavali pustovníci. Dejiny karmelitánskeho škapuliara sa však začínajú až v 12. stor. Po prechodnom oslobodení Sv. zeme križiakmi sa vytvorila okolo r. 1155 na Karmeli väčšia mníšska komunita z pútnikov a niektorých križiakov. Boli nimi duchovní synovia proroka Eliáša a prezývali sa bratmi Nasvätejšej Panny Márie z hory Karmel. Jeruzalemský latinský patriarcha im niekedy v rokoch 1206-1214 zostavil stanovy, ktoré v r. 1226 schválil pápež Honorius III. Prví karmelitáni tvorili vo Svätej zemi komunitu, no žili ako pustovníci v oddelených celách, kde sa venovali modlitbe a práci. Stretali sa v oratóriu iba na spoločnú modlitbu a bohoslužbu. Žili v mlčaní, pôste a konali tvrdé skutky pokánia. Zvlášť si uctievali Pannu Máriu.

Po ústupe križiakov z Palestíny bol však ich pobyt na hore Karmel nebezpečný. Kvôli prenasledovaniu sa v 13. stor. rozhodli presídliť do Európy (okolo r. 1240, niektorí predpokladajú prv). Odplávali na Cyprus, Sicíliu, do Francúzska a Anglicka. Tam sa prispôsobili západokresťanskému typu kláštorných mníchov v žobravých rádoch.

Mariánska úcta karmelitánskej rehole našla zvláštne vyjadrenie v tzv. škapuliari Panny Márie.

Ako vieme, škapuliar (z lat. scapulare – náplecník) v pôvodnom význame je súčasť rehoľného, predovšetkým mníšskeho odevu. Je to pás látky (okolo 40 cm široký s otvorom pre krk a hlavu), ktorý splýva z pliec vpredu i vzadu. To je riadny, veľký škapuliar.

Menší alebo stredný škapuliar nosia členovia tretieho rádu patričnej rehole. Ten pozostáva z dvoch štvorcových kusov látky (vo farbe rehoľného škapuliara) spojených dvoma stuhami na okrajoch tak, aby sa dal prevesiť cez hlavu, pričom jeden kus látky je na prsiach a druhý na chrbte.

Tretí, malý škapuliar, pozostáva z dvoch malých štvorčekov takej istej látky (spojených tenkými stužkami alebo šnúrkami) a je určený pre nečlenov rehole. Prijímajú ho pri osobitnom zasväcujúcom obrade a nosia ho pod svojím normálnym oblekom.

Cirkev uznala pravidlá ich života, a tým dala právny začiatok karmelitánskeho rádu. Rád sa rýchle rozvíjal a vyznačoval sa príkladným životom. V Anglicku sa mimoriadnou svätosťou preslávil sv. Šimon Stock. Keď spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, prosil Najsvätejšiu Pannu o pomoc. V noci z 15. na 16. júla 1251 uzrel Najsvätejšiu Pannu Máriu v sprievode anjelov, Panna Mária mu podala škapuliar hnedej farby. Vtedy počul tieto Máriine slová:

“Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni. Je to znak spásy, záchrana v nebezpečenstvách, znamenie pokoja a večného záväzku.”

Začiatkom 14. storočia sa Najsvätejšia Panna Mária ukázala pápežovi Jánovi XXII. a odporúčala mimoriadnu starostlivosť o “jej karmelitánsky rád”. Sľúbila hojné milosti a spásu tým, čo patria do rádu a verne zachovávajú svoje sľuby. Podobne aj tým, čo patria do Bratstva sv. škapuliara, zachovávajú cnosť čistoty podľa stavu a modlia sa za Cirkev. Nakoniec sľúbila všetkým mimoriadnu milosť, známu pod názvom “sobotná výsada”: “Ja, ich Matka, ich v prvú sobotu po smrti vyslobodím z očistca a zavediem na horu večného života.” Pápež Ján XXII. potom v roku 1322 vydal bulu “Sacratissimo uti culmine”, ktorou potvrdil spomenutý druhý prísľub sobotnej výsady.

Niektorí cirkevní historici pokladajú správu o zjavení sa Panny Márie sv. Šimonovi Stockovi za legendu z neskoršieho obdobia a pochybujú aj o hodnovernosti spomenutej buly.

Apoštolská stolica zaradila škapuliar medzi sväteniny. Svojou mocou potvrdila výsady škapuliara, opierajúc ich účinnosť o modlitby celej Cirkvi. Uvedomovala si, že vytrvalé nosenie tohto znaku osobitného zasvätenia stále pripomína veriacemu plnenie kresťanských povinností a robí ho účastným na duchovných dobrodeniach karmelitánskej alebo inej rehole. Okrem toho druhý uvedený prísľub sa viazal na podmienky vedúce k väčšej kresťanskej dokonalosti: na čistotu života primeranú svojmu stavu a na dennú modlitbu tzv. malých hodiniek k Panne Márii. Toto recitovanie mariánskeho breviára môže splnomocnený kňaz (príp. spovedník) zameniť za inú modlitbu alebo za pôst či iný druh sebazaprenia podľa možností toho-ktorého jedinca. Škapuliar sa popri ruženci stal jednou zo základných mariánskych pobožností. V súčasnosti je pobožnosť k sv. škapuliaru známa nielen v Európe, ale na celom svete. Treba pripomenúť, že pápež Ján Pavol II. nosí sv. škapuliar od detstva. Keďže nepretržité nosenie pláteného škapuliara sa vo viacerých povolaniach (baníci, hutníci, vojaci…) stretalo s vážnymi ťažkosťami, pápež sv. Pius X. dovolil (16. dec. 1910) namiesto pláteného škapuliara nosiť škapuliarsky medailónik. Ten má na jednej strane obraz Božského Srdca a na druhej obraz Panny Márie. Malý škapuliar sa stal taký populárny, že okrem karmelitánskeho vznikli aj škapuliare iných rehoľných spoločností a bratstiev (napr. trinitárov, servítov, františkánov, lazaristov a i.). Sviatok Panny Márie Karmelskej bol pôvodne ďakovným sviatkom karmelitánskej rehole za dobrodenia dosiahnuté prostredníctvom Panny Márie. Vznikol pravdepodobne r. 1387. Idea škapuliara sa k nemu pripojila až neskôr. V 17. storočí pápeži dovolili sláviť sviatok v niektorých katolíckych krajinách. Napokon 24. septembra 1726 pápež Benedikt XIII. rozšíril toto dovolenie na celú Cirkev.

_______________________________________

_______________________________________

_______________________________________

1.SV.PRIJÍMANIE, 26.5.2013 – LIPT.SIELNICA

_______________________________________

_______________________________________

_______________________________________

Výročie úmrtia emeritného biskupa

Oznamujeme, že svätá omša z príležitosti 1. výročia úmrtia emeritného biskupa Mons. Františka Tondru sa bude sláviť v pondelok 6. mája 2013 o 16.00 v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule.

Zároveň oznamujeme, že diecézny biskup vyzýva k súkromnej modlitbe za zosnulého emeritného biskupa Mons. Františka Tondru v deň výročia jeho úmrtia – 3. mája 2013 – o 15.00, pričom nech v kostoloch zvonia zvony.

_______________________________________

_______________________________________

_______________________________________

AKTUALIZOVANÉ RUŽENCOVÉ BRATSTVO

pri Chráme svätej Kataríny v Kvačanoch

(Čítaj viac…)

_______________________________________

_______________________________________

_______________________________________

“Katarínsky hlas” 1 – 2013

(Čítaj viac..)

_______________________________________

História krížovej cesty

Krížová cesta je prejavom zbožnosti, ktorá čerpá z františkánskej tradície. História jej vzniku je zaujímavá. Známy apokryf O smrti Márie (zrejme z 5. storočia) rozpráva, ako Panna Mária chodievala ku koncu života po Jeruzalemskej krížovej ceste, a tak dala sama základ pre túto formu modlitby.

Čítaj viac …

_______________________________________

O kresťanskom pôste

Sväté Písmo nás učí, že Boh sám ustanovil pôst. V Starom zákone príprava na mnohé veľké udalosti obsahovala modlitbu a pôst (ako keď mal Mojžiš na hore Sinaj prijať tabule Zákona). Aj Nový zákon často spomína pôst: i náš Pán sa postil 40 dní pred začiatkom svojho verejného účinkovania. V Cirkvi je ustanovených takmer 180 pôstnych dní (okolo 50 piatkov, [podľa dávneho zvyku aj takmer 50 stried], 4 adventné týždne, 40 dňový veľký pôst).

Čítaj viac …

_______________________________________

_______________________________________

_______________________________________

Príspevok na opravu kostola Rok 2012 HLAVNÝ OLTÁR

(súbor PDF)

_______________________________________

Ľudové misie v Kvačanoch

Na základe pozvania duchovného otca vdp. Františka Čureju sa konali v našej farnosti v dňoch 13. – 20. januára 2013 ľudové misie. Posledné misie boli v Kvačanoch pred 86 rokmi. Misie viedli pátri Najsvätejších Sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie z Korne-Živčákovej. Páter Mgr. Rastislav Mikloš spolu s pátrom Mgr.Ondrejom Sabóom  boli nástrojom Božej milosti.
Program misií bol mimoriadne bohatý a všetky vekové kategórie veriacich si mali možnosť obohatiť svoj duchovný život, obnoviť vzťah k Bohu, zažiť Ježišovu blízkosť a lásku. Na sv. omšiach zaznievali v rámci misijných kázní témy: hriech, viera a obrátenie, cirkev- spoločenstvo, Ježiš je Pán, Boh Ťa miluje, spása v Ježišovi Kristovi, rast a premena v Kristovi, Duch Svätý.
Veľmi dôležitou súčasťou ľudových misií bola aj sviatosť zmierenia. Pátri boli k dispozícii každý deň a veriaci prichádzali k sviatosti zmierenia v hojnom počte, niektorí aj po mnohých rokoch. Štvrtkový a sobotňajší deň patril starým a chorým, ktorých pátri navštívili doma. Po dva dni navštívili pátri aj žiakov v základnej škole.
K nezabudnuteľným zážitkom patril piatkový večer, pri detskej svätej omši a sobotňajší, keď si pri večernej sv. omši obnovili manželia manželské sľuby.
V nedeľu na záver svätej omše a záver ľudových misii bol v areály kostola požehnaný misijný kríž.
„Boh hľadá každého bez rozdielu a nikto mu nie je ľahostajný”, týmito slovami pátra Rastislava začali ľudové misie a hlboko zasiahli do sŕdc veriacich, pretože každý deň na sv. omšiach a misijnom programe pre jednotlivé stavy, veriacich pribúdalo, nevynímajúc aj veriacich z okolia. Duch Svätý, ktorého sme vzývali pri príprave na ľudové misie, si našiel cestu ku každému svojím spôsobom, a to aj cez službu a povzbudivé svedectvo pátrov Najsvätejších sŕdc Pána Ježiša a Panny Márie. Veríme, že sa cez tieto misie naplnili slová duchovného otca a pátrov misionárov, že to bol milostivý čas, keď sme my Kvačanci mohli urobiť niečo pre svoj vzťah k Bohu a pre svoju večnosť.
Nech Pán Boh odmení všetkých, ktorí pomáhali či už pri modlitbovej príprave pred misiami alebo aj počas samotných misií: duchovnému otcovi, dobrodincom, ktorí sa postarali o ubytovanie a stravu pre misionárov a všetkým ostatným, ktorí akýmkoľvek spôsobom ukázali široké srdce počas dní ľudových misií.

_______________________________________

_______________________________________

Drahí bratia a sestry,

Mnohí sme uponáhľaní a nedokážeme si nájsť niekoľko dni ticha raz do roka na duchovné cvičenia, ktoré by priviedli našu dušu opäť na správnu cestu za Bohom a naplnili ju všetkým potrebným k životu v Kristovi podľa jeho vôle. Na pomoc mnohým z nás preto prichádzajú ľudové misie, ktorými do farnosti za veriacimi spolu s misionármi prichádza doslova Boh sám. Ľudové alebo inak nazývané aj „farské“ misie plnia nezastupiteľnú úlohu v živote miestnej cirkvi. Veriacemu sa ponúka program, aby sa posilnil vo viere, oduševnil za evanjelium, napravil narušené vzťahy s blížnymi a hlavne zamiloval si Ježiša a jeho Cirkev. Nezanedbateľný je aj evanjelizačný aspekt misií, čiže úsilie o ponúknutie krásy kresťanskej viery aj tým, ktorí ju už zanechali, alebo, sa k nej ešte nedostali.. Ľudové misie sú v istom zmysle slova „ dielom Božím“, pretože Boh je iniciátorom pozvania k obráteniu, ktoré zaznieva počas misií. Je to Boh, ktorý počas týchto dní udeľuje milosti potrebné k obráteniu. Prvenstvo vždy patrí jemu : až potom prichádzajú na rad „misionári“ a ich programy. Počas misií v ľudskom srdci sa prejavujú mnohé milosti, ktoré účinkujú v srdciach ľudí a mení ich. Či je to už ponúknutý program misií, úľava na duši po dobre vykonanej celoživotnej svätej spovede, radosť na tvári manželov po obnovení manželských sľubov, či rady do života. V našej farnosti sa naposledy ľudové misie uskutočnili uskutočnili v minulom storočí v roku 1927. Preto som sa po dlhom uvažovaní rozhodol pozvať do našej farnosti misionárov Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša a Panny Márie, ktorý v prebiehajúcom roku viery v dňoch od 13. januára do 20. januára 2013 vykonajú v našej farnosti ľudové misie. V roku viery tí, ktorí sa zúčastnia aspoň na troch misijných kázňach majú možnosť pre seba získať plnomocné odpustky.

Pozývam deti, mládež, dospelých i starších ľudí na ľudové misie v našej farnosti. Verím, že všetci , ktorí sa na ne aktívne zúčastníme si prehĺbime svoju vieru alebo opäť nájdeme správnu cestu, ktorá vedie k vnútornému pokoju duše cez Boha, k láske a odpusteniu v rodinách i medziľudských vzťahoch a nájdenia nášho cieľa života na tomto svete.

_______________________________________