Umelecko – historický popis a zhodnotenie hlavného oltára sv. Kataríny Alexandrijskej

v kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Kvačanoch

Hlavný oltár sv. Kataríny Alexandrijskej v Kvačanoch je súčasťou staršieho mobiliáru kostola, ktorý je súborom artefaktov z rozličných štýlových období a dejín kostola. Bočné oltáre sv. Michala archanjela a Mater Dolorosa boli už predmetom umelecko-historického zhodnotenia autorky tejto práce.[1]

Oltáre v interiéri sú tri, a každý z nich vykazuje znaky odlišných štýlových období. Išlo teda o postupné narastanie a priebežné dopĺňanie interiérovej výbavy kostola, ktoré bolo zviazané aj so stavebnými dejinami kostola. Stavebný vývoj kostola je takisto charakteristický viacerými stavebnými fázami a úpravami, ktoré vzhľad kostola viac či menej menili a dopĺňali do dnešnej výslednej podoby.[2]

Viackrát bolo konštatované v odbornej literatúre[3], že oblasť Liptova je v problematike umelecko-historického vývoja typická hlboko zakoreneným konzervativizmom, tradicionalizmom, absenciou významnejších umeleckých centier, resp. prijímaním produkcie najmä zo susedných regiónov, najmä Spiša, v domácej tvorbe nedostatkom kvalitných prejavov domácej tvorby, práve naopak príklonom ku zjednodušovaniu, zľudoveniu a rustikalizácii výtvarného prejavu. Ako dôvodné predpoklady týchto čŕt miestneho liptovského prostredia sa uvádza kultúrnospoločenská odľahlosť regiónu od centier vývoja, geografická črta kraja s náročným prístupom, odľahlosťou, topografickou ohraničenosťou, z čoho vyplývali ťažké životné podmienky, ktoré obmedzovali rozvoj umenia.[4]

Až v druhej polovici 19. storočia dochádza ku priamejšiemu napojeniu domáceho prostredia na dobové trendy, aj vďaka ekonomickému a dopravnému rozvoju kraja. Z predošlej analýzy vývojových čŕt bočného oltára zasväteného Panne Márii Bolestnej(ďalej P.M.B.) sa dospelo ku záverom, ktoré sú značne odlišné od konštatovaní v staršom súpise.[5]

Doterajšie datovanie oltára do 19. storočia sa ukázalo ako neakceptovateľné, podľa viacerých indícií odôvodnených ako štýlovou analýzou, tak historickými dokumentmi. Podľa záverov analýzy ide o rezbárske dielo zo začiatku 18. storočia, z obdobia okolo roku 1716, ktoré sa pravdepodobne viazalo ku prestavbe kostola v Kvačanoch rodom Dvornikovicsovcov[6] , ako súčasť doplnenia interiéru novým mobiliárom po prestavbe kostola. Oltár je v tomto kontexte pochopený ako svojbytné prepojenie umeleckých vplyvov a štýlových reminiscencií spojených do jedného osobitého celku. V architektonickej výstavbe oltára sa prejavujú ešte oneskorené renesančné resp. manieristické princípy výstavby oltárov a epitafov s jasnou tektonickou štruktúrou a klasickým tvaroslovím (ktoré vizuálne evokuje klasicizmus 1. pol. 19. storočia). Plastická, neskôr pridaná ornamentika posilňuje však barokový vzhľad oltára aplikovaný na tejto štruktúre. Ústredné súsošie Piety je ako ikonografickou tak aj formálnou reminiscenciou gotických typov piet.

Bočný oltár sv. Michala archanjela sa v tomto súbore javí ako najstarší, pochádzajúci z obdobia pravdepodobne druhej polovice 17. storočia a je typický silnou redukciou sochárskej zložky na plošný prejav ako i pomerne rustikalizovaným maliarskym prejavom. Nakoniec aj obnova tradičnej ikonografie sv. Michala Archanjela je odvoditeľná od situácie po Tridente s ikonografiou s protireformačným nábojom.

Hlavný oltár sv. Kataríny Alexandrijskej je súpisom popísaný ako dielo[7] z čias okolo r. 1716, opravené v roku 1797.[8]

Jeho vznik je teda priradený ku dobe ranobarokovej prestavby kostola. Jeho zjednodušené formy sú tu pripísané v danom prostredí Liptova skorému a zjednodušenému uplatneniu schematicky aplikovaných barokových princípov v architektonickej, ako aj v sochárskej zložke oltára. V kontexte analýzy bočného oltára P.M.B., ktorého vznik sme aj na základe písomných dokumentov priradili práve dobe okolo roku 1716, ide však o dielo štýlovo úplne odlišné a s inými výtvarnými kvalitami. Bočný oltár pracuje s oneskorenými renesančnými resp. manieristickými princípmi výstavby, gotickou sochárskou tradíciou a je doplnený neskoršími prvkami v duchu ornamentalizovania barokovými doplnkami.

Hlavný oltár nevykazuje teda s bočným oltárom štýlovú príbuznosť, ktorú by s ohľadom na približne totožnú dobu vzniku oboch mal bezpochyby mať. Predpokladáme totiž, že by oba oltáre v tejto rovnakej dobe vznikli ako štýlovo ucelenejší súbor, alebo by používali podobné formálne prvky výstavby a sochárskej výbavy. Sú však celkom odlišné. Takisto aj pri hlavnom oltári predpokladáme, že hlavný oltár je produktom domáceho prostredia, kde je nutné rátať s oneskoreným a rustikalizovaným prijímaním štýlových impulzov z centier. Z vyššie uvedených argumentov vyplýva, že doterajšie datovanie hlavného oltára sv. Kataríny Alexandrijskej do skoršieho obdobia baroka je takisto ako časové a štýlové zaradenie u predošlých dvoch bočných oltárov otázne a diskutabilné. V období krátko po 17. storočí, na začiatku 18. storočia treba v miestnom prostredí počítať ešte s poukazmi a zmesou so staršími štýlovými obdobiami, nie vývojovo progresívnejšími. Pri hlavnom oltári je však skôr pozorovateľná znalosť prejavov a princípov vrcholného a neskorého baroka, najskôr miestnym autorom/autormi pretavené do schematizovanej, zjednodušenej podoby. Miestne prostredie, ktorého je oltár produktom prijímalo len vzdialené ohlasy z centier umeleckého vývoja. Štýl v tomto rurálnom prostredí nebol chápaný v obvyklej vývojovej progresívnej línii. Nový štýlový názor, napr. barokový resp. jeho formová móda sem prenikla a na miestnej úrovni sa priradila ku už existujúcim štýlovým celkom, ktoré miestni autori chápali ako rovnocenné a ťažili z nich formy potrebné na vyjadrenie požadovaných náboženských obsahov.

Typickým dôkazom je napr. bočný oltár P. M. B.. Popis oltára sv. Kataríny Alexandrijskej Hlavný oltár popisuje kanonická vizitácia kostola v Kvačanoch z roku 1825 takto[9] : „Altaria habet tria, quorum majus est dicatum honoribus S.Catharinae V.M. In Ara hac visitur in medio Imago S.Catharinae, in superiori parte Imagines SS.Trinitatis, et B.M.V. in Coelos assumptae; a dextris hujus Arae sunt sculptae statuae S.Petris, S.Stephani R.H. a sinistris vero S.Pauli, et S.Ladislai Regis.“ „ Oltáre má tri, z ktorých hlavný je ku cti sv. Kataríny – panny a mučenice. Na tomto oltári vidno v strede obraz sv. Kataríny, vo vrchnej časti obrazy sv. Trojice a blahoslavenej Panny Márie Nanebovzatej; na pravej strane tohto oltára sú vyrezávané sochy sv. Petra, sv. Štefana – kráľa Uhorského, na ľavej strane obraz sv. Pavla a sv. Ladislava kráľa.“

Popis tabernákula sa uvádza ďalej:

„Tabernaculum habetur pro asservando Augustissimo Sacramento in Ara majore, quod sera clavi in Sacristia asservari solita provisum est. Candelabra habet 15 e quibus duo sunt area, reliqua lignea. Albo et flavo colore picto – est preterea candelabrum ligneum pro Ceres Paschali, et Triangulum. Lampadem perpetuam ob defectus fundi non habet, diebus attamen Domini et festis sub Divinis lumen accendi solet. Altarea tribus Tabaleis instructa sunt portatilibus aeq tribus (?), quorum unum integrum, duo vero vitiata sub Visitatione hac Canonica authenticata sunt.“ „Tabernákulum na uchovávanie Najsvätejšej Sviatosti má na hlavnom oltári, k čomu zámka s kľúčom v sakristii obvyklá sa uchováva. Svietnikov je 15, z ktorých 2 sú kovové, ostatné drevené. Bielou a žltou farbou maľovaný je okrem toho svietnik drevený pre sviečku paschálnu (veľkonočnú) a „trojuholník“ (?). Lampu na večné svetlo pre nedostatok spodnej časti – základu (?) nemá, no predsa v dňoch Pána a vo sviatky svetlo sa zvykne zapaľovať. Troma prenosnými oltárnymi tabuľkami je opatrený (..?), z ktorých jedna je neporušená, dve nevhodné/chybné za tejto kanonickej vizitácie boli autentifikované.“

Ďalším dokladom sú nápisy na zadnej strane oltára, najviac výpovedný je nápis:

„Hec Ara Renovata et de aurata sub Rev(erendo) D(omino): Joanne Dropa Paro(c)h(o) Adornata Eclesia 1797 D(ie) Juni 27“ „Tento oltár (bol) renovovaný/obnovený a znovu pozlátený za ctihodného/dôstojného pána Jána Dropu farára. Vyzdobený kostol 1797. Dňa 27. Júna“

Ostatné nápisy na zadnej strane oltára sú z rokov 1883, 1885, 1899 a označujú ďalšie renovácie resp. obnovy kostola. Prvá renovácia oltára teda ohraničuje dátumom vznik oltára do 18. storočia, zároveň poukazuje na výzdobu kostola v roku1797, čo sa môže týkať maliarskej výzdoby stien a klenby kostola. Zo štýlovej formálnej analýzy týchto nástenných malieb vyplynulo, že pracujú s rustikalizovaným zľudovelým prejavom, čerpajúcim so štýlových foriem baroka. Prežívanie vyprázdnených barokových foriem v zľudovelej forme v 90-tych rokoch 18. storočia je v miestnom prostredí plne akceptovateľné.

Architektúra oltára

Oltár sv. Kataríny predstavuje typ ambitového oltára s typickým členením oltára na sokel s predelou, retabulom a štítovým nadstavcom (podrobný opis oltára viď III. 3. Súčasný stav pamiatky III.3.1. Celkové vizuálne zhodnotenie). Ide o architektonicky artikulovaný typ jednopodlažného oltára, ktorý má architektonickými prvkami horizontálnych ríms a kladia vymedzené časti sokla, hlavného podlažia a nadstavca. Vo vysokom sokli, ktorý prebieha poza menzu je po stranách dvojica priechodov, ktoré majú polkruhové ukončenie. V strede sokla je na murovanej pevnej stupňovitej podnoži osadená drevená menza, u ktorej sa predpokladá starší vznik. Spodný sokel je plasticky prečlenený pred základnú hmotu predsunutými hranolovitými soklami pod štyrmi stĺpmi hlavného podlažia oltára. V soklovej zóne je na menze postavené tabernákulum vo forme skrinkového nadstavca s konkávno-konvexne tvarovaným pôdorysom, členeným architektonickým tvaroslovím ríms, konzol, sochárskymi a reliéfnymi prvkami. Jeho horná rímsa sa napája na deliacu rímsu, ktorá oddeľuje hlavné podlažie oltára. Tri osi vertikálneho členenia hlavného podlažia retabula sú oddelené štvoricou predsunutých stĺpov s hladkými driekmi, kompozitnými hlavicami, nesúcimi hranolovité úseky kladia so stupňovitým rímsovým ukončením. Stĺpy sú predstavené pred zdvojené pilastre, ktoré plasticky vystupujú zo zadnej základnej plochy oltára. Stredná zóna oltára je rozšírená bočnými ornamentálnymi krídlami tvorenými akantom a mriežkou, pod ktorými sú osadené dve plastiky. Stredná os oltára je zvýraznená oltárnym obrazom s polkruhovo ukončeným rámom s námetom Mystického zasnúbenia sv. Kataríny. Plynulo, bez architektonického horizontálneho odčlenenia rímsou alebo kladím pokračuje plocha oltára do nástavca so sochárskou výzdobou s námetom Korunovania P. Márie. Horný nadstavec vyrastá v tvare lichobežníka s mäkko konkávno-konvexne poprehýbanými obrysmi. Rímsové rámovanie je ukončené závitnicovými volútami vo vrchole sa dotýkajúcimi palmety. Na hladkú architektonicky nečlenenú plochu nástavca sú aplikované sochárske prvky. Zatiaľ čo stredná os prerastá do nástavca plynulo, bez tektonického odčlenenia, bočné osi oltára sú oddelené od nástavca kladím s rímsou a vlysom. Plynulý prechod medzi hlavnou časťou a nadstavcom zvýrazňuje vizuálne previazanie ústredné obrazu a plastického sochárskeho riešenia nadstavca. Z typologického hľadiska ide v tomto oltári o typ oltárnej štruktúry rozšírenej u nás okolo a po polovici 18. storočia.[10]

Nachádzame k nemu množstvo analógií, v rôznych variantách – jednoduchších či zložitejších, napr. členenie s opomenutím deliacej rímsy medzi nadstavcom je použité aj na rokovom oltári Ukrižovania v kostole sv. Filipa a Jakuba apoštolov v Liptovskej Teplej, z roku 1779.[11]

Maliarska, sochárska a ornamentálna zložka oltára. Ikonografia oltára. Architektúra oltára je nositeľom a rámcom plastickej výzdoby oltára, ktorú tvorí výrazná sochárska a ornamentálna zložka, sústredená v hlavnom podlaží a nadstavci oltára (podrobný popis viď III. 3. Súčasný stav pamiatky III.3.1. Celkové vizuálne zhodnotenie) Spodnej soklovej časti oltára dominuje tabernákulum (svätostánok), typická súčasť hlavných oltárov po Tridente, ktorý zvýraznil kult Božieho tela a na hlavnom oltári posilňovali predstavu bojujúcej a víťaziacej cirkvi. Jeho vzhľad dopĺňajú plastické motívy krucifixu s baldachýnom na dvierkach, plastické volúty, zavesené listové ornamenty a dvojica okrídlených anjelských hlavičiek. Tradičnou súčasťou výzdoby tabernákula bývali adorujúci anjeli po oboch stranách, ktorých nachádzame na množstve oltárnych architektúr, pravda v sochársky omnoho artikulovanejších formách (napr. hlavnom oltári piaristov v Prievidzi, 1758, hlavný oltár františkánov v Malackách, 1720, hlavnom oltári farského kostola v Skalici, 1778, alebo v návrhoch na J.T. Suppera z druhej tretiny 18. storočia na oltár, návrhu oltára O. Schweigela z 3. tret. 18. storočia)[12].

Možno tu vysloviť predpoklad, že adorujúci anjeli, z bočného oltára P.M.B., ktorý sú štýlovo a kvalitatívne odlišní od celku bočného oltára, pochádzajú pôvodne z hlavného oltára a adorovali bohostánok. Nasvedčuje tomu ich príbuzné formálne stvárnenie, typológia tváričiek, modelácia tela s anjelmi na hlavnom oltári. Ich pohybové motivácie, typologické stvárnenie sú tiež odpozorované z vyspelejších foriem vyššie spomenutých oltárov a sú štýlovým derivátom z nich, vo veľmi rustikalizovaných formách. Aj keď sa vo vizitácii z r. 1825 adorujúci anjeli nespomínajú, je veľmi pravdepodobné, že boli na hlavnom oltári. V popise z roku 1825 sa tu však spomínajú svietniky a najmä tri prenosné kanonické tabuľky, ktoré už dnes na oltári takisto chýbajú.

Hlavné podlažie oltára kumuluje sochársku výzdobu s dominantnými štyrmi plastikami: po stranách oltárneho obrazu umiestnenými sochami sv. Petra a sv. Pavla, ktorí stoja v poliach medzi stĺpmi. Nad ambitovými dvierkami stoja pod ornamentálnymi krídlami (ušnicami) sv. Ladislav naľavo (pôvodne stál napravo) a sv. Štefan naľavo. Takto popisuje rozmiestnenie figúr i kanonická vizitácia z roku 1825. Zatiaľ čo figúry sv. Petra a Pavla sa vyznačujú bohatými riaseniami a stvárnením drapérií, figúry kráľov po stranách sú v stvárnení drapérie jednoduchšie. Ikonografia sv. Petra ako bradatého muža so zväzkom kľúčov a knihou, podobne ako sv. Pavla s otvorenou knihou a mečom je bežne zaužívaná. Ich figúry sa natočením tela natáčajú ku stredu oltára, kde je ústredný oltárny obraz. Ich odev tvorí dynamizujúcu zložku sochárskeho stvárnenia, zloženú do množstva záhybov kopírujúcich pohyb figúr v kontraposte, a v prípade sv. Pavla je evidentný náznak šrubovitého pohybu tela. Rozhýbanie drapérií je však strnulé, hranaté a podobne ako modelácia tvárí s vlasmi sa vyznačuje pomerne ostrou, mierne expresívnou rezbou. Modelácia rúk je zjednodušená. Postavy kráľov po stranách oltára sa zhodujú svojím odevom s rytierskym brnením či zlatým plášťom, rovnako korunami. Odlišujú sa atribútmi, a mierne gestikuláciou. Ich tváre majú podobný výraz, opäť so zvýraznenými veľkými očami, nosmi, zárezmi okolo nosa, mierne pootvorenými perami. Skladba drapérií je naskladaná do pomerne plošných linearizovaných záhybov.

Ústredný obraz v polkruhovo ukončenom profilovanom ráme zobrazuje Mystické zasnúbenie sv. Kataríny Alexandrijskej s Kristom. Sv. Katarína v kráľovskom hermelínovom plášti kľačí v ľavej časti obrazu na oblaku, vedľa nej je položený meč (narážka na jej mučenícku smrť). Pod oblakmi je vpravo dole drobný výjav s trojicou anjelov nesúcich jej ostatky. Katarína nastavuje pravú ruku, aby prijala prsteň podávaný malým Ježišom vznášajúcim sa na oblaku v pravej časti obrazu. Zároveň je Katarína korunovaná kvetinovým vencom, ktorý podobne ako atribút mučeníctva – palmovú vetvičku drží anjel vynárajúci sa do polovice tela z oblaku v ľavej hornej časti obrazu. Pod polkruhovým ukončením obrazu je kompozícia zavŕšená trojicou anjelských hlavičiek s krídlami. Výjav v určitej redukovanej forme zobrazuje vidinu sv. Kataríny, ktorú mala vo väzení o mystickom zasnúbení s Kristom. Úroveň maliarskeho spracovania obrazu nie je vysoká, jedná sa o zjednodušené a schematizované podanie s malými plastickými akcentami, so strnulým podaním figúr a zjednodušenou charakteristikou prostredia. Výjav zdôrazňuje atribúty Kataríninho mučeníctva a obetovania sa za kresťanskú vieru. Tento moment je prítomný aj pri sochárskych figúrach, sú tu zobrazení mučeníci a bojovníci za vieru proti pohanom – na jednej strane pri šírení kresťanstva v jeho počiatkoch (sv. Peter a Pavol), a potom konkretizovaní aj pre domáce územie v postavách šíriteľov viery proti pohanstvu v Uhorsku (sv. Štefan, sv. Ladislav) v začiatkoch šírenia kresťanskej viery. Ide teda o zdôraznenie významu cirkvi víťaziacej nad pohanstvom.

Významové nakumulovanie pokračuje v strednej osi oltára kde sa prelína do nadzemskej sféry, reliéfne sochársky spracovaným námetom korunovania Panny Márie. Mária kľačiaca na špirálovito zatočených oblakoch spína ruky v geste modlitby, jej hlava má hviezdnu gloriolu. Spoza nej vychádzajú lúče, podobnú lúčovú gloriolu majú v nadstavci umiestnený Kristus s Krížom, Boh Otec a vo vrchole štítu holubica Ducha svätého. Dominantné postavy sprevádzajú postranní adorujúci anjeli umiestnení na kladí krajných dvojíc stĺpov a pri nohách Krista a Boha Otca, tiež usadení na kladie stĺpov. Holubica Ducha svätého je oddelená polvencom tvoreným anjelskými hlavičkami a časťami oblakov, v strede s korunou, situovanou nad hlavou P. Márie. Na krajoch štítu sedia ešte drobní okrídlení anjelskí putti. Sochársku zložku oltára dopĺňa ornamentika, sústredená najmä v postranných zlátených ornamentálnych krídlach. Tu sa uplatnila vrcholne baroková ornamentika bohatých akantových rozvilín a najmä mriežky, ktorá sa nepoužívala pred rokom 1740. Úroveň sochárskeho spracovania nadstavca nadväzuje na podanie figúr v hlavnej etáži oltára. Z barokových koncepcií odpozorované pohybové motívy, typológia postáv, kompozícia sú v kompozícii čitateľné. Aj tu sa však prejavila schematizácia a zjednodušenie sochárskeho podania, ruka v ruke s osobitým expresívnejším výrazom pomerne ráznej a ostrej rezby, ktorá však zároveň zjednodušuje či splošťuje plastický oblý tvar. Pri bližšom pohľade možno aj pozorovať akoby skladačkové, kulisovité naaplikovanie figúr a detailov na podklad oltárnej architektúry.

Záver:

Autor/autori hlavného oltára pracovali s príkladmi z vrcholnej a neskorej fázy barokového umenia, ktoré vo svojom podaní zjednodušovali a schematizovali v plastickom, sochárskom, maliarskom, ako aj architektonickom vyznení oltára. To, čo by sme mohli pripisovať nepochopeniu resp. opatrnému aplikovaniu princípov baroka na začiatku 18. storočia v danom prostredí, bolo vtelené do staršieho názoru definovanom aj starším súpisom, že hlavný oltár vznikol okolo roku 1716. Štýlový derivát, ktorý oltár predstavuje po architektonickej stránke(zjednodušený ambitový typ), ako aj po sochárskej (napr. figúry adorujúcich anjelov pri tabernákule), ornamentálnej (napr. mriežka) však nemohol v aplikovaní odvodených foriem niektorých prvkov predbehnúť svoje vzory, najmä s ohľadom na domáceho autora pôsobiacom v umelecky konzervatívnom prostredí Liptova. Takisto hlavný oltár nevykazuje žiadnu súvislosť s bočným oltárom P.M.B., ktorý sme datovali do obdobia okolo 1716. Preto sa nazdávame, že sa jedná o dielo, ktoré vzniklo pravdepodobne v druhej polovici 18. storočia a jeho zjednodušené barokové formy pripisujeme ich následnému zrustikalizovaniu v diele domáceho autora.

Mgr. Zuzana Labudová historička výtvarného umenia,

december 2010.


[1] Labudová, Zuzana: Umelecko-historický popis a zhodnotenie bočného oltára Panny Márie bolestnej (Mater dolorosa) v kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Kvačanoch, december 2008, ktorý je súčasťou reštaurátorskej dokumentácie ku predmetnému oltáru.

[2] Súpis pamiatok na Slovensku, Obzor, Bratislava 1968, zv. druhý K-P, str. 162 – 163, popisuje stavebný vývoj kostola nasledovne: Pôvodne gotický kostol postavený začiatkom 14. storočia má jednoduchý jednolodný pôdorys s vybiehajúcim priamo ukončeným presbytériom s predstavanou vežou, sakristiou a južnou predsieňou. Z gotickej fázy výstavby sa zachovalo viacero prvkov. V 16. storočí došlo ku renesančnej prestavbe kostola – z tohto obdobia pochádza zaklenutie lode, južnej predsiene a podvežia a tiež renesančný opevňovací múr okolo kostola. Ranobaroková úprava kostola, ktorá sa dotkla úpravy interiéru s oknami a výmaľby priestorov sa realizovala v roku 1716.

[3] Pozri: Ševčíková, Eva: Náčrt vývoja výtvarného umenia a umeleckých remesiel vo vzťahu ku pamiatkovému fondu, s. 46 – 57, In: Národné kultúrne pamiatky na Slovensku. Okres Ružomberok, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, vyd. Slovart, Bratislava 2008, 287 s.

[4] Ševčíková, Eva , cit. dielo, s. 48

[5] Súpis pamiatok na Slovensku, Obzor, Bratislava 1968, zv. druhý K-P, str. 162 – 163

[6] Dedina Kvačany bola poddanskou dedinou rodu Dvornikovics (tiež aj Dvorníkovičovci) pochádzajúcich pôvodne z Chorvátska. V roku 1668 získali rozsiahle majetky na Liptove a postupne sa zaradili medzi najbohatšiu liptovskú šľachtu. Vlastnili majetky v mnohých obciach v okolí Kvačian, napr. Bešeňovú, Huty, Dlhú Lúku, Parížovce. Hlavné sídlo rodu bolo v Liptovskej Teplej (panstvo Liptovská Teplá), kde mali aj kaštieľ. V druhej polovici 17. storočia a na začiatku 18. storočia stáli príslušníci rodu na strane rekatolizačného úsilia, ktoré nielen podporovali, ale i sami iniciovali. Aj kostol v Kvačanoch ostal kontinuálne počas tejto nepokojnej doby v rukách rímsko-katolíckej cirkvi.

[7] Súpis pamiatok na Slovensku, Obzor, Bratislava 1968, zv. druhý K-P, str. 162 – 163

[8] Súpis, cit. dielo, s. 163

[9]podľa Canonica visitatio ecclesiae Kvacsanensis, 24. junii 1825, biskupa Jozefa Bielika uloženej v Štátnom archíve v Bytči, fond cirkevných písomností. Preklad z latinského originálu Mgr. Juraj Gembický.

[10]Podľa: Chmelinová, Katarína: Miesto zázrakov. Premeny barokového oltára. Slovenská národná galéria v Bratislave 2005, pri príležitosti výstavy Miesto zázrakov – Premeny barokového oltára 24. jún -28. august 2005. kapitola Oltáre 18. storočia na Slovensku. s. 37 – 64. pozri tiež Katalóg vystavených diel, napr. s. 70 – 71

[11]Pozri: Národné kultúrne pamiatky na Slovensku. Okres Ružomberok, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, vyd. Slovart, Bratislava 2008, s. 202

[12]Pozri Chmelinová, cit.dielo, 2005